Výbor LITA je orgánom kontroly, tvoria ho deviati členovia volení tajným hlasovaním Valného zhromaždenia tak, aby v ňom boli pomerne zastúpené všetky kategórie členov. Medzi jeho výlučné právomoci patrí napríklad kontrolovať riadenie a hospodárenie LITA a vyplácanie odmien, schvaľovať zásadné otázky a postupy, podmienky zmlúv, sadzobníky atď. V sérii krátkych rozhovorov postupne predstavujeme všetkých členov Výboru.
DUŠAN TRANČÍK (1946) – režisér hraných a dokumentárnych filmov. K najznámejším patria Fotografovanie obyvateľov domu (1968), Pavilón šeliem (1982), Iná láska (1985), Keď hviezdy boli červené (1990), Tisove tiene (1996) či Zima kúzelníkov (2006). Pôsobil v Asociácii slovenských filmových režisérov, v Európskej filmovej akadémii, v roku 2002 bol generálnym riaditeľom Sekcie médií a audiovízie na Ministerstve kultúry SR. V rokoch 2002 - 2004 pôsobil ako vedúci katedry réžie na FAMU v Prahe. Nedávno mal premiéru jeho najnovší dokumentárny film Svetlé miesto (2017). Aktuálne pôsobí na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Vo Výbore LITA zastupuje režisérov.
foto: © Ctibor Bachratý
Ako ste sa dostali k filmu - čo podnietilo Váš záujem o túto oblasť umenia?
K filmu ma priviedol vzťah ku knižkám a k rozhlasu. V tom čase, hovoríme o päťdesiatych rokoch minulého storočia, neexistovala ešte televízia, respektíve začalo sa televízne vysielanie iba rozvíjať. Kvôli ilúzií farebnej televízie, sme lepili na obrazovky farebné fólie, ktosi vymyslel takú náhradu a farby tónovali zhora nadol obraz na modrý, žltý, zelený a červený. Počúval som nedeľné rozhlasové hry. Boli veľmi dobré, so všetkým čo k tomu patrilo - ruchy, zvuky áut, vtákov, šum mora, alebo vŕzganie stoličky. To všetko vytváralo vo vnímaní poslucháčov dokonalé obrazy. Možno to ovplyvnilo moje sebavedomie, že s istou dávkou predstavivosti by som mohol svoje predstavy aj realizovať.
Čo alebo kto najviac ovplyvnil Vašu tvorbu a režisérsku prácu?
Odvolávame sa vždy na svojich učiteľov. V šesťdesiatich rokoch na filmovej fakulte v Prahe som najviac obdivoval Evalda Schorma, potom Elmara Klosa a Jana Kučeru.
Ktorý Váš film je pre Vás osobne najcennejším?
V období tzv. normalizácie, ktorá sa často skloňuje ako posledné úsilie komunistov o udržanie ideologickej moci, som nakrútil niekoľko filmov, ktoré reflektujú poľský odkaz „kina morálneho nepokoja“, kam patria výnimočné mená poľskej a českej kinematografie. Teda tie filmy mám na mysli, tie považujem za dôležité.
Pre rozsiahly a najsledovanejší český dokumentárny cyklus Galéria elít národa (GEN) ste vytvorili portrét najvýznamnejšej političky českého pôvodu a historicky prvej ženy vo funkcii ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej. Ako spomínate na stretnutie s ňou?
Nebolo veľa času na nejaký osobný zážitok, či pocit. Sekretárka Madeleine Albright nám vyčlenila na nakrúcanie 30 minút. Teda ak máte byť operatívny, musíte sa koncentrovať na otázky a hlavne na to, či ste vyťažili vhodnú odpoveď. Mňa osobne zaujímalo jej pôsobenie na ministerstve zahraničných vecí, kedy riešila otázku Kosova a rozšírenie NATO o bývalých členov východného bloku.
Kto z osobností, s ktorými ste sa pri svojej práci mali možnosť stretnúť, na Vás najviac zapôsobil?
Najviac ma zaujali lekári. Prednosta detskej kardio- chirurgie Prof. Milan Šamánek a neuropatológ Dr. František Koukolík. Dodnes sa s nimi v Prahe stretávam.
Robili ste jeden z posledných rozhovorov s Alexandrom Dubčekom, ako spomínate na toto natáčanie?
Aby bolo jasné: toto sú filmy, ktorých nakrúcanie je časovo veľmi vytesnené. Dubček nemal skoro nikdy čas, iba raz a vtedy sa mi ho podarilo na chvíľu „otvoriť.“ Položil som mu otázku, že teraz, kedy sa rozpadne Československo do dvoch nástupnických štátov, hovorí sa o tom, že je najvážnejším kandidátom na prezidentský post. Dubček to odmietol, vravel, že jeho politický svet patril Československu.
Počas nakrúcania posledného hraného filmu, foto: © Martin Marenčin
Keby ste mali pomenovať jeden zahraničný a jeden domáci/slovenský film, ktorý na Vás v poslednej dobe zapôsobil, ktorý by to bol a prečo?
Paterson Jima Jarmuscha a Tlmočník Martina Šulíka. Ten prvý pre jemnosť a poetičnosť s akou je podaný vzťah dvoch mladých ľudí, druhý kvôli významovým kontrapunktom a úžasnej Godárovej hudbe, s akou je táto vážna téma rozprávaná. A napokon aj kvôli tomu, že hlavní predstavitelia - Simonischek a Menzel sú skvelí.
V novembri minulého roku ste reprezentovali slovenských audiovizuálnych autorov na medzinárodnom stretnutí v Benátkach. Ako by ste ho zhodnotili a v čom vidíte dôležitosť účasti slovenských autorov na takýchto medzinárodných stretnutiach?
Organizácia Writers & Directors Worldwide je medzinárodná nezisková organizácia, ktorá pracuje na ochrane práv scenáristov a režisérov a zaoberá sa podporou celosvetových právnych predpisov, ktoré chránia ich morálne a ekonomické záujmy. Existencia ochrany týchto práv je v súlade s článkom 27- 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú uverejnila OSN v roku 1948. Uvádza sa v nej: "Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov vyplývajúcich z akejkoľvek vedeckej, literárnej alebo umeleckej činnosti, ktorej je autorom." Veľa sa hovorilo o internete, o škodlivosti toho, že prevádzkovatelia internetu by mali niesť zodpovednosť za jeho obsah. Internet ako dobrý sluha a nebezpečné médium negatívne ovplyvňujúce audiovizuálny priemysel.
Európski filmári upozorňujú na ich nepriaznivé postavenie spôsobené aj používaním ich diel na internete, za ktoré nedostávajú žiadne odmeny. Už niekoľko týždňov je spustená online petícia na podporu ich otvoreného listu Európskemu parlamentu s cieľom podporiť zmenu návrhu smernice, ktorá by filmárom v celej Európe zabezpečila neodňateľné právo na primeranú odmenu za používanie ich diel na internete. Prečo je podľa Vás dôležité podporiť iniciatívu filmárov (aj zo strany spoločnosti)? Aký dopad by mohlo mať zotrvanie súčasnej situácie na postavení filmárov?
Každý DVD nosič s filmom začína varovným upozornením, že kopírovanie a šírenie tohoto DVD je zakázané zákonom, prečo by mal internet bezplatne tieto diela šíriť? Rovnako to platí aj pre archívne materiály SFÚ, ktoré podliehajú autorským právam. Sme súčasťou európskeho kultúrneho audiovizuálneho priestoru, teda uznávame podobné princípy ochrany autorského zákona.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s LITA a v akej súvislosti?
Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som sa po 26-tich rokoch zamestnaneckého pomeru v Kolibských ateliéroch ocitol na voľnej nohe a vedel som, že sa musím postarať sám o seba.
Vo Výbore LITA ste zástupcom režisérov, v čom vidíte dôležitosť LITA pre autorov tejto oblasti tvorby?
Ide predsa o ich autorské práva a autorské honoráre. Ide o to, aby si konečne uvedomili, že nie sú v tom sami a LITA je ich najbližší spojenec.
Nedávno sme oslávili marec - mesiac knihy, prezradíte nám na záver Vašu obľúbenú knihu, resp. spisovateľa?
Knihy, ktoré čítam patria do literatúry faktu na historickom základe... Sylwia Frolow: Láska a revolúcia, Michail Zygar: Všichni muži Kremlu, alebo Svetlena Alexejevič: Doba z druhej ruky. Z beletrie Julian Barnes: Šum času, alebo Philip Roth: Rozhorčenie. Ale priebežne čítam aj našu, slovenskú literatúru, v poslednom čase uvažujem o filmovej adaptácii Psa na ceste od Pavla Vilikovského.