RÚT LICHNEROVÁ (1951) je slovenská prozaička a teoretička umenia so svojským mnohovrstovým a obrazným autorským rukopisom. Jej tvorba je zaujímavým spojením práce s historicky presnými faktami v konkrétnom časopriestorovom kontexte a snovou až mytologickou rovinou jej hrdinov túžiacich po pravde a láske. Jej diela boli preložené do ruštiny, nemčiny, maďarčiny a v rámci Antólogie slovenskej ženskej prózy aj do hindského jazyka. Z jej prozaických diel zatiaľ vyšlo:
V Kremenisku (1989)
Šahíziho tabía (1994)
Slepá rybka (1998)
Rieka Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000)
Anna Regina (2006)
Hostina (2015)
Nedávno vyšiel román Hostina (v poradí vaša šiesta kniha), ako vznikal, koľko trvalo jeho písanie?
Keď som si sama sebe položila otázku, prečo som Hostinu napísala, uvedomila som si, že je reakciou na veci, ktoré ma v poslednom čase znepokojili, ba nahnevali. Nemienila som ich popísať ani vyjadriť, ale chcela som na ne reagovať a reagovala som napísaním knihy. Je tam toho, pravdaže, oveľa viac, lebo do knihy napokon v rôznych formách a rôznym spôsobom vstupuje aj autorov život. Písanie mi netrvá dlho. Dlho mi trvá to predtým, kým prídem na to, ako to napísať. Niekoľkokrát začínam s nijakým výsledkom. Potom sa jedného dňa rozbehnem.
Veľa autorov sa zhoduje v tom, že je ťažké určiť moment, kedy sa treba s textom rozlúčiť, odovzdať ho vydavateľovi a nechať žiť vlastným životom. Ste typ autora, ktorý by text opravoval donekonečna a keď ho počujete verejne prednesený, máte chuť ho preformulovať?
Nepatrím k tým autorom. Viem, kedy je ten moment, že kniha je hotová. Potom už nemám chuť niečo na nej meniť. Ak sa stane, že niekto iný zasiahne do textu, veľmi ma to rozladí, neviem sa s tým zmieriť. Posledné štyri knihy sú pre mňa textami, do ktorých nie je treba zasahovať. Iste by som kadečo zmenila v prvých dvoch knihách, ktoré obsahujú poviedky, na ktorých som sa učila písať alebo by som ich možno napísala ináč.
Na krste Hostiny odzneli dva referáty „analyzujúce“ aj vašu doterajšiu tvorbu, ako ste sa stotožnili s odbornou reflexiou vašej tvorby?
Ak dielo odborná kritika prijme, je to dobrý signál pre autora. Dobrým signálom je aj to, že dielo zaujalo. Keď hovoríme o knihe Hostina, mohli by sme ju vnímať ako polyfonickú skladbu, ale to je len jeden z možných prístupov, nazvala by som ho „horizontálnym“, ktorý nás vedie od začiatku knihy ku jej koncu. Avšak sú tu aj vertikály, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri aj do hlbočín v našom kultúrno-historickom priestore, komunikujú navzájom, utvárajú textové či intertextové väzby. Deje sa tak na pozadí antického mýtu, ktorý to všetko prestupuje božskosťou aj človečinou. Keď to takto rozoberám, zdá sa to zložité, ale nie je. Kniha je napísaná ako dlhý rad obrazov či epizód nasledujúcich po sebe. Sú možné viaceré interpretácie. Záleží od čitateľa, ako knihu prečíta. Teší ma, že kniha sa už číta, že niektorí ju „zhltli“ na dve posedenia a že iní ju chcú čítať dúšok po dúšku po dlhé dni.
Vážim si slová uznania, ktoré vyslovili na prezentácii Hostiny Vladimír Petrík a Michaela Jurovská. Či sa s ich reflexiami stotožňujem? Sú to ich pohľady, hlboké, vnímavé, múdre. Ja som knihu napísala a prenechala čitateľom. Teší ma, že s textami možno komunikovať a nachádzať v nich obsiahnuté významy aj významy, ku ktorým smerujú.
Literárni kritici vo svojich interpretáciách nachádzajú súvislosti a korelácie, prekvapujúce niekedy aj pre autorov samotných, vyskytlo sa niečo také? (napr. dvojité kódovanie románu Hostina, o ktorom hovorila p. Jurovská?) Kódujete svoje diela?
Píšem skôr intuitívne. Vnútorné súvislosti sa vynárajú z podvedomia, určujú aká epizóda či obraz bude nasledovať. Vtedy je racionálne za mnou, bolo v prípravnej fáze, keď som sa zoznamovala s materiálom, napr. v súvislosti s Hostinou som študovala do značnej hĺbky poľovníctvo, ktoré sa kde-tu sa objavilo v texte v nejakom detaile, ale to všetko, s čím som sa niekoľko mesiacov zaoberala, ostalo za mnou ako čosi, cez čo bolo potrebné prejsť. Z hľadiska racionálneho prístupu sa napokon ukázalo ako málo podstatné, v podvedomí však zanechalo stopy. Podobne to bolo s antickou mytológiou, v súvislosti s ktorou na prezentácii knihy hovorila Michaela Jurovská. Venovala som sa jej pred písaním knihy. Čosi z nej, no už pretransformované sa objavuje v knihe, je v pôdoryse, aj v detaile, nie je však vedomým kódom, kľúčom, ktorý keby sme stratili, stratili by sme možnosť porozumieť knihe.
Michaela Jurovská vás v kontexte slovenskej literatúry prirovnala k autorom ako Ján Johanides a Jana Bodnárová, poznáte ich tvorbu a cítite sa dobre v takejto spoločnosti?
Je to dobrá spoločnosť, všetkých nás spája záujem o výtvarné umenie a koncepcia literatúry ako umenia. S Jánom Johanidesom som sa stretávala v Dolnom Kubíne, kde navštevoval mojich rodičov. Jeho knihy boli u nás doma. S bratom sme hltali jeho Súkromie, Podstatu kameňolomu, Nie. Vyrastali sme na nich. K mojim obľúbeným neskôr patrili Marek koniar a uhorský pápež a Najsmutnejšia balada o Orave. Prečítala som, myslím, od Johanidesa všetko, ešte aj esej o Rembrandtovi. S Janou Bodnárovou som sa osobne nestretla. Poznám niektoré jej diela.
foto: © Peter Procházka
Aké sú vaše podmienky pre tvorbu, uživilo by vás samotné písanie?
Neuživilo. Značnú časť textov kníh Slepá rybka, Rieka Príbeh ružovej a tyrkysovej a Anna Regina som napísala v Budmericiach, kde bol na to priestor. Doma sa mi písalo ťažšie. Hostinu som celú napísala vo svojom byte v Banskej Štiavnici v skorých ranných hodinách, keď ešte nevyrušuje denný ruch ani stereotyp povinností.
Ako zbierate materiál, ste „voyerom“, pozorujete, odpočúvate cudzie rozhovory, robíte si poznámky?
Impulzom k napísaniu knihy Anna Regina boli skutočnosti, s ktorými som sa stretla a istým spôsobom sa ma dotkli. Chcela som prísť na koreň istým veciam a hľadala som spôsob, ako to spraviť. Zo svojho okolia som poznala prípad, ako výnimočne nadaný mladík prahol po uznaní a ocenení od svojho otca, vyhranenej osobnosti, túžil po ňom, ale nikdy sa mu ho nedostalo. Paralelu som našla v histórii vo vzťahu Samuela Mikovíniho k jeho otcovi a začala som sa o Mikovíniho intenzívne zaujímať. Tento vzťah sa napokon stal jedným z nosných motívov knihy. Začala som študovať 18. storočie a všetko, s čím sa Samuel Mikovíni mohol stretnúť. Zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť, banskú správu, pomery v bani, banskú techniku a pravdaže všetko, čo sa dalo zistiť o živote Samuela Mikovíniho a jeho súčasníkov. Materiál obsahoval množstvo inšpirácie. Najsilnejšou bol stretnutie faktov, keď fakty narazili na seba a zaiskrilo. To bol môj priestor. Keď som začala písať, odložila som archívne materiály, knihy a štúdie a iba kde-tu som si overila, či som netrafila vedľa. Vo fáze písania spoznávanie života či zahĺbenie sa doňho ovládlo „materiál“. Kniha je totiž viac o ľudskom vnútri ako o nespochybniteľnom význame súvekých technických objavov a vynálezov. Naštudovaný „materiál“ sa mi stal priestorom, v ktorom som sa mienila pohybovať. Vtedy, pri písaní knihy, som sa v ňom pohybovala s dosť veľkou istotou.
Vyštudovali ste popri estetike aj slovenčinu, ako vám to pomáha v písaní. Aká je potom spolupráca s jazykovou redaktorkou?
Mám rada slovenčinu. Štúdium jazyka mi ju ukázalo vo vývoji, ako sa utvárala, aj aké sú možné ďalšie vývinové tendencie. Jazyková redaktorka Hostiny Mária Caganová je mojou kolegyňou a veľmi dobre jazyku rozumie. S nikým sa mi nespolupracovalo tak dobre v oblasti jazyka ako s ňou. Iste v tom nie je len naše spoločné vzdelanie z vysokej školy. Dokáže jazyk knihy zosúladiť so spisovnou normou (v čom je oveľa lepšia ako ja). A vie to spraviť so zmyslom pre autorský rukopis, špecifiká textu a už spomínaný vývin slovenčiny, lebo niekedy treba ísť ďalej. Až za to, čo už existuje.
Profesionálne sa venujete aj súčasnému výtvarnému umeniu, ako sa vo vašich prózach navzájom obohacujú svet literatúry a výtvarného umenia?
Mám rada aj výtvarné umenie. Spomínam si, s akým nasadením sme s minimálnymi prostriedkami so sochárom Milanom Lukáčom pripravovali najrozsiahlejšie Trienále drobnej plastiky a kresby v jeho histórii a ako sa na vystavené diela chodili pozerať ešte aj chlapi, ktorí pod galériou odvodňovali štôlne. S pomocou našej veľvyslankyne pani Krásnohorskej sme ho po Banskej Štiavnici inštalovali v Galérii Lehalle v Paríži. Rezonovalo. Francúzi na výstave hovorili, že slovenské umenie má srdce aj dušu. Tešilo nás, že prišli ďalšie ponuky na výstavy súčasného slovenského umenia v Paríži a že naša výstava otvorila cesty. Mnohí moji známi a návštevníci galérie sa začali dožadovať podobných výstav, v rýchlejšom slede za sebou. Boli medzi nimi vedeckí pracovníci, matematici, fyzici, lekári, tvoriví ľudia. Premýšľala som, čo spôsobilo tento záujem a povedala som si, že kreativita je chytľavá, že nové cesty v neprešliapanej oblasti otvárajú nové cesty v inej a že stále sú ľudia, čo prahnú po umení ako po duševnej potrave a vo svojom okolí poznávam stále ďalších a ďalších. Aj ja patrím k týmto nenásytníkom. Ako sa práca s výtvarným umením odráža v mojej literatúre, na to ani neviem odpovedať. Ale iste sa odráža.