Výbor LITA je orgánom kontroly, tvoria ho deviati členovia volení tajným hlasovaním Valného zhromaždenia tak, aby v ňom boli pomerne zastúpené všetky kategórie členov. Medzi jeho výlučné právomoci patrí napríklad kontrolovať riadenie a hospodárenie LITA, vyplácanie odmien, schvaľovať zásadné otázky a postupy, podmienky zmlúv, sadzobníky.. atď. V sérií krátkych rozhovorov postupne predstavíme všetkých novozvolených členov Výboru.

ONDREJ ŠULAJ (1949) je popredný slovenský scenárista, ktorý sa podpísal pod také „kultové“ snímky ako sú Záhrada, Neha, Tichá radosť, Všetko čo mám rád, Muzika, Pomocník, Pavilón šeliem a ďalšie. Je tiež divadelný a televízny režisér, dramaturg a pedagóg. Okrem toho, že je dekanom FTF VŠMU a členom prezídia SFTA, pôsobí aj ako dlhoročný člen Výboru LITA, v novom funkčnom období ako jeho predseda zastupujúci autorov divadelných a dramatických diel. V súčasnosti sa jeho meno spomína najmä v súvislosti s jeho kinodebutom filmovej adaptácie Ballekovej Druhej knihy o Palánku s názvom Agáva.

Scenár k filmu Agáva ste napísali podľa literárnej predlohy Ladislava Balleka, s ktorým ste boli v osobnom kontakte. Poznal Ballek aj túto podobu filmového scenára a nejako do nej zasahoval?

S Ballekom ako autorom som sa stretol koncom 70-tych rokov, kedy som na podnet Ľubomíra Feldeka pre Poetický súbor zdramatizoval jeho román Pomocník. Tá dramatizácia bola mimoriadne úspešná, prešla všetkými slovenskými divadlami a dokonca sa hrala aj v Čechách. Možno aj na základe toho som bol potom oslovený dramaturgiou na Kolibe a pripravoval som filmovú verziu románu Pomocník, ktorá bola nakrútená začiatkom 80-tych rokov. Spolupráca s Ballekom začala v tomto období a bola naozaj veľmi dobrá a zaujímavá. Ballek ma zaviedol do Šiah, ktoré boli predobrazom jeho literárneho Palánku, porozprával mi osudy rôznych postáv, ktoré sa ani nedostali do jeho románov, ale tvorili istý kolorit tohto mestečka a to ma zaujalo natoľko, že táto téma vo mne rezonovala takmer celú moju scenáristickú dráhu, nielen vo filme, ale aj v televízii a divadle.

Druhú kapitolu Ballekových Agátov s názvom Agáva, som robil pre divadlo Astorka v polovici 80-tych rokov, dokonca som tento text režíroval aj v Gruzínskom národnom divadle v Suchumi. Motív divadelných agátov som spracoval v 90-tych rokoch ako televízny scenár. Trápil som sa s ním dlhé roky, v istých periódach som sa k nemu vracal a niektoré verzie som posielal Ballekovi, ktorý mi k nim povedal zopár pripomienok, ale vyzeralo to tak, že tento text sa nikdy nedočká realizácie, pretože spracovanie takejto témy je nákladné a náročné. Ballek poznal aj filmovú verziu a veľmi sa tešil, keď sa objavila iskierka nádeje, že by mohlo dôjsť k sfilmovaniu, pretože tento príbeh mu bol blízky. Je mi ľúto, že sa Ballek nedožil realizácie, hoci si neviem predstaviť, ako by reagoval, pretože ten príbeh je akoby vytrhnutý zo širšieho záberu a pôsobí „neballekovsky“.

Ballekov jazyk je veľmi poetický, farbistý a popisný, ako sa jeho „obšírne“ a rozvetvené rozprávanie prenášalo na plátno?

Ballekov jazyk je naozaj veľmi kultivovaný a rozvetvený do rôznych odbočiek, až fraktálov. Román, ktorý je založený na emotívnych situáciách a vzťahoch, ktoré sú popísané literárnym jazykom, sa dá naozaj veľmi ťažko urobiť ako film. Navyše, tá téma bola spracovaná ballekovsky netypickým sentimentálnym, melodramatickým spôsobom, dominuje jej príbeh mladej Nadi, ktorá umiera na tuberkulózu a počas jedného leta zažije búrlivý vzťah a potom umiera. Napríklad pri adaptácii prózy Pomocník som musel pretransformovať z literatúry do filmovej podoby dramatické postavy, ktoré sa stretávajú v konfliktoch a vypätých situáciách, kedy sa dej posúva a smeruje k rozuzleniu. V Agáve to plynulo veľmi hladko, sentimentálne a pomaly v prúde letného dusného počasia, takáto atmosféra sa veľmi ťažko dostáva do filmu. Chcel som vystavať príbeh, ktorý by nebol zaťažený sociálnym zázemím, najmä keď posledné filmy, ktoré sa na Slovensku nakrútili sa venovali práve takým ostrým sociálnym problémom a témam. Agáva je príbeh o vrstve ľudí, ktorí nepociťujú žiadne materiálne a existenčné problémy a tlačí ich skôr vnútorný nepokoj, ktorý pramení z búrlivého vojnového obdobia, smerujúceho k roku 1948, ktorý bol osobnou a spoločenskou katastrofou pre celú túto vrstvu inteligencie.

Film ste si aj sám režírovali, je výsledok úplným naplnením vašich predstáv alebo ste sa nevyhli kompromisom?

Tým, že som sa dlhé roky vracal k tomuto scenáru, tak by mi bolo ľúto dať ho nejakému režisérovi a vťahovať ho do celého procesu vzniku scenára a postupne mu odkrývať všetky premeny, ktorými prešiel. Rozhodol som sa, že si ho nakrútim sám a vedel som, že bude potrebné urobiť isté kompromisy. Predsa, aj vo filmovom scenári boli situácie, ktoré si vyžadovali širší záber: juhoslovenské mestečko na hranici so svojou letnou atmosférou, s postavami a figúrkami, ktoré tvorili ten úžasný južanský kolorit. Vedel som, že toto sa nebude dať urobiť presne podľa pôvodnej predstavy, že bude treba urobiť kompromisy.

K Istej redukcii, zkomorneniu príbehu došlo tesne pred nakrúcaním, dokonca aj počas realizácie, keď som sám, z pozície režiséra, zasahoval do mojej scenáristickej predstavy a isté veci som korigoval. Zúženie optiky na komornejšie prostredia a situácie som si robil sám, lebo keby mi to robil iný režisér, bolo by mi to ľúto.

Pomôže divákovi, ak pozná literárnu predlohu alebo aspoň historické súvislosti?

Snažil som sa, aby film nebol závislý na tom, či divák pozná historické a politické súvislosti, to nie je dôležité. Ide o to, aby sa do príbehu dostali veci, ktoré majú presah, nejde len o reálny obraz tej doby a povojnových rokov, ale aj o odkrytie tém, ktoré oslovujú súčasného diváka. Aj dnešná doba nesie v sebe podobné problémy ako tá na prelome rokov 47/48. Niekde na pozadí európskej kultúry a vzdelanosti sa vynára isté ohrozenie, isté nebezpečenstvo, ktoré je tu prítomné a s ktorým si Európa len veľmi ťažko dokáže poradiť. Pre mňa bolo dôležité, aby si divák okrem primárneho ľúbostného príbehu našiel aj jemný ballekovský odkaz, že kultivovanosť a vzdelanosť si treba vedieť chrániť, pretože spoločnosť môže ľahko skĺznuť k hrubosti a vulgárnosti.

Ako ste viedli hercov a stavali psychológiu postáv?

Ja som mal šťastie, že som pracoval s hercami, ktorých dôverne poznám z divadla, takže sa mi s nimi spolupracovalo veľmi dobre. Vždy pred prípravou jednotlivých záberov som s nimi sedel a prechádzali sme si text, upresňovali dialógy, čistili situácie a pomáhali si navzájom presne pochopiť charaktery postáv a to, akým spôsobom sa posúvajú vo vzťahoch. Táto spolupráca bola veľmi podnetná aj pre mňa a som s prácou hercov veľmi spokojný.

Dá sa odhadnúť, koľko sa film udrží v kinodistribúcii? Aký divácky ohlas predpokladáte?

Film je zázračný v tom, že sa nikdy nedá odhadnúť, ako zarezonuje u divákov a ako dopadne v distribučnom prostredí. Budem rád, keď si film nájde svojich divákov. Mám pocit, že tento komorný príbeh je viac šitý na televízne obrazovky tak, ako som ho pôvodne napísal a budem rád, keď odozva pri televíznom vysielaní bude prijateľná a adekvátna. To, že sa dostal do kín ma teší a každý divák, ktorý príde na slovenský film je pre mňa vzácny a zaujímavý.