Výbor LITA je orgánom kontroly, tvoria ho deviati členovia volení tajným hlasovaním Valného zhromaždenia tak, aby v ňom boli pomerne zastúpené všetky kategórie členov. Medzi jeho výlučné právomoci patrí napríklad kontrolovať riadenie a hospodárenie LITA, vyplácanie odmien, schvaľovať zásadné otázky a postupy, podmienky zmlúv, sadzobníky.. atď. V sérií krátkych rozhovorov postupne predstavíme všetkých novozvolených členov Výboru.
Elena Flašková (1952), umelecká prekladateľka z francúzštiny a nemčiny, vedúca katedry jazykov na VŠMU. Medzi jej preklady patria divadelné hry takých autorov, ako sú Jean-Paul Sartre, Samuel Beckett, Yasmina Reza, Valère Novarina, Denys Arcand, Eric-Emmanuel Schmitt a ďalší. Z prozaických diel preložila napr. diela Používanie slov (N. Sarraute), Ako román (D. Pennac), spolu so Soňou Šimkovou Divadelný slovník (Patrice Pavis). V kategórii autori literárnych diel zastupuje vo Výbore LITA prekladateľov.
Prekladáte najmä divadelné hry, aké sú špecifiká prekladu dramatického textu?
Dramatický text zaznieva zo scény, prechádza telom herca, v danom čase a priestore sa obracia k divákovi. Divák nemá možnosť vrátiť sa k nemu, tak ako si to môže dovoliť čitateľ. Prekladateľ dramatického textu potrebuje dobré uši, aby svoj text počul a musí si danú scénu vedieť aj predstaviť. Musí mať cit pre rytmus a zachovať ticho, tam, kde si ho želal dramatický autor.
Popri francúzštine máte vyštudovanú aj nemčinu, darí sa Vám udržať si aj nemčinu na prekladateľskej úrovni?
Vyštudovala som obidva jazyky – nemčinu aj francúzštinu, ale už dlhé roky sa venujem len francúzštine a aj to mi dáva zabrať. Z nemčiny som prekladala v čase, keď som bola zamestnaná ako redaktorka v niekdajších Mladých letách. Preložila som dve detské knižky, niekoľko televíznych filmov a divadelných hier. Ale to bolo už dávno. Dnes využívam nemčinu len pre vlastné potešenie.
Preložili ste vrcholné diela absurdnej a existencialistickej drámy, ako sa prekladal Beckett alebo Sartre? Je aj text, ktorý sa Vám ani nepodarilo preložiť do konca?
Preklad Sartrovej hry S vylúčením verejnosti bol určite menej náročný ako preklad Beckettovho Čakania na Godota. Najmä Luckyho monológ, keď mu nasadia klobúk na hlavu. To bola pre mňa príprava na Valèra Novarinu a jeho riavu slov. Opäť monológ, tentoraz z Imaginárnej operety v podaní Nekonečného románopisca, ktorý použil 243 uvádzacích slovies a ani jedno sa neopakuje a ešte väčší počet mien. Musela som pracovať s kalendárom, tam som hľadala vhodné ekvivalenty. Bolo to dobrodružstvo. Preložila som hru do konca, no žiaľ ju nikdy neuvidím na scéne slovenského divadla.
Máte so žijúcimi autormi, ktorých prekladáte aj osobný kontakt, možnosť konzultácií?
Pokiaľ je to možné, usilujem sa nadviazať kontakt so žijúcimi autormi. Mnohí z nich sú dnes mojimi priateľmi. Poznám sa aj s ich inojazyčnými prekladateľmi a rozhovory o prekladateľských problémoch toho istého textu sú vždy veľmi podnetné.
Máte svojich obľúbených autorov, ktorých „ponúkate“ dramaturgiám divadiel? Viete navnadiť divadlo na výber toho-ktorého textu?
Mám svojich obľúbených autorov, ktorých by som ešte rada preložila, ku ktorým by som sa rada vrátila. Napr. Nathalie Sarrautovú aj ďalšie Novarinove texty... Je toho veľa, len času je málo. Zatiaľ ešte učím, prekladám len cez prázdniny, po večeroch alebo cez víkendy a ide mi to stále pomalšie. Pochybujem nad každou vetou.
Ako sa dostávate k textom hier v origináli?
Z každej cesty do Francúzska si prinášam množstvo zaujímavých tipov na preklad. Väčšinou sú to hry, ktoré som tam videla. Pravidelne sledujem programy francúzskych divadiel a intuitívne vyberám. Niekedy to vyjde a niekedy nie. Väčšinou sa dajú dramaturgovia presvedčiť, keď tú hru už uvádzajú napr. v Nemecku.
Akú máte skúsenosť s výraznejšími zásahmi alebo úpravami Vášho prekladu, rešpektujú ho režiséri (resp. dramaturgovia, herci)?
Pri knižných vydaniach mojich prekladov som mala šťastie na veľmi dobré redaktorky aj redaktorov. Vždy som sa s nimi vedela dohovoriť a bola som vďačná za každý ich dobrý zásah. Ak ma upozornili na nejaký môj prehrešok voči slovenčine, nikdy som im neodporovala. Možno preto, že som „stará škola“ a že si ešte pamätám, ako sme sedávali nad textami spolu so skvelými redaktormi. Viac očí viac vidí. V divadle by malo platiť aj viac uší viac počuje a malo by byť samozrejmosťou, že sa prekladateľ zúčastňuje na skúškach minimálne do chvíle, kým si herci dokonale neosvoja text.
Žiaľ, režiséri nemajú veľmi v láske žijúcich autorov a prekladateľov už vôbec nie. Ale, aby som im nekrivdila, ak som na tom trvala, nikdy ma nevyhodili zo skúšky. Horšie je, keď sa textu zmocnia veľmi „ľudovo-tvoriví“ herci – väčšinou až na reprízach, keď majú istotu, že ani režisér ani prekladateľ nie sú v hľadisku. A to je potom hotová pohroma, ale len pre prekladateľa, lebo diváci sa dobre bavia. A chudák autor sa to nikdy nedozvie.
““LITA je pre mňa od začiatku mojej profesionálnej prekladateľskej kariéry - a to sú už nejaké roky - ochrankyňou mojich autorských práv. Naučila ma, aké sú povinnosti používateľov mojich prekladov a pomohla mi uplatňovať moje práva. Nesmierne oceňujem jej služby pri podávaní daňového priznania.
Bola by som veľmi rada, keby ju takto vnímali a dôverovali jej všetci nositelia práv. A najmä, aby si verejnosť uvedomila, že za každým literárnym dielom, ktoré im často spríjemňuje či obohacuje život, stoja nielen autori pôvodných textov, ale aj ich prekladatelia.””