Máte obľúbeného zahraničného spisovateľa, ktorého diela čítate v slovenčine? Kto ich prekladá? Vedeli by ste na počkanie vymenovať aspoň päť mien slovenských prekladateľov a prekladateliek? Ako si vlastne predstavujete prácu prekladateľov?
Barbara Sigmundová a Lucia Halová sú spoluautorkami dotazníka, ktorý mapuje podmienky na trhu so slovenským knižným prekladom. Čitateľom prekladovej literatúry nekladú otázky ako z úvodu tohto článku. Naopak, pýtajú sa prekladateľov a prekladateliek.
Ambiciózna iniciatíva má podobu prieskumu, ktorý sa snaží zistiť, ako prekladatelia hodnotia svoju profesiu a v akých podmienkach pracujú. Idú aj do tém, ktoré sú pre tvorcov často zložité – problematika aktívnych a pasívnych príjmov, informovanosť o autorských právach či štipendijné možnosti. Motivácia? Snaha vyvrátiť dojem, že umelecký preklad je voľnočasové hobby. Mladé prekladateľky tvrdia, že na to, aby dokázali posilniť pozíciu prekladateľa na trhu, musia začať od seba. Výsledky prieskumu zatiaľ spracované nemajú – anonymný dotazník je stále otvorený a dá sa doň zapojiť. Ak ste však chceli vedieť, ako sa žije na Slovensku prekladateľom vašich obľúbených kníh, mnohé napovie náš rozhovor.
Jednou z hlavných tém vášho dotazníka je otázka spoločenského postavenia prekladateľov na Slovensku. Už pri letmom pohľade na jednotlivé otázky aj laik pochopí, čo naznačujete – že situácia má od ideálu ďaleko. Ako vznikla vaša iniciatíva? Čo vás motivovalo?
B. S. Prvotným impulzom bol dojem, že o profesii knižného prekladateľa panuje na Slovensku veľmi veľa mýtov. A to aj medzi samotnými prekladateľmi. Často sa nevie, aké sú štandardné podmienky práce. Tiež sme si všimli, že v poslednej dobe začal prevládať názor, že literárny preklad je vlastne voľnočasová aktivita, ktorej sa kvalifikovaní profesionáli venujú popri inej profesii. Preto sme chceli zistiť, aká je realita, kto vlastne sú knižní prekladatelia, aký je ich profesionálny profil, ale aj ako vnímajú sami seba a svoje postavenie, za akých podmienok pracujú, či sú členmi profesijných organizácií.
L. H. Už dlhšie sme každá osobitne o týchto témach rozmýšľali, až vzniklo rozhodnutie pozrieť sa na problematiku globálne, najmä zistiť, či existuje priestor na zlepšenie. Ak sa totiž preklad vníma ako niečo, čo človek robí popri inom zamestnaní či po večeroch, tak nemáme páku ako žiadať vyššie honoráre alebo lepšie ocenenie našej práce.
Aká je doterajšia odozva v prekladateľskej komunite?
B. S. Zatiaľ sme sa stretli s veľmi dobrou odozvou od všetkých kolegov. Zdá sa nám, že najmä mladšia generácia prekladateľov je už dlho hladná po podobnej iniciatíve. Starší kolegovia sa na nás zasa obracajú s postojom, že sú unavení z boja za lepšie podmienky a nemajú už silu púšťať sa do podobných iniciatív, ale sú radi, že my mladí sa aktivizujeme.
Je váš súčasný prieskum súčasťou väčšieho projektu?
B. S. Boli by sme veľmi rady, ak by bol dotazník prvým krokom vo väčšom projekte. Zahraničné združenia prekladateľov aj celoeurópske združenie majú pre lokálnych prekladateľov aj pre celoeurópsku prekladateľskú komunitu odporúčania, za akých podmienok by mali optimálne pracovať. Chceme zistiť, či sa naša situácia týmto odporúčaniam aspoň približuje. V druhom kroku chceme aj na základe odpovedí vypracovať podobné odporúčania špeciálne pre slovenských knižných prekladateľov. Výsledky samotného dotazníka plánujeme prezentovať počas Letnej školy prekladu.
Čo sa zatiaľ ukazuje ako najväčší problém?
B. S. Ešte sme nezozbierali všetky dáta, no z doteraz nazbieraných údajov vyplýva, že v honorároch ani podmienkach spolupráce sa absolútne neodráža náročnosť prekladaného diela, ani skúsenosť prekladateľa, na cenotvorbu nevplýva ani žáner či jazyk prekladu. Vydavateľ má spravidla jednu vzorovú zmluvu, ktorú ponúka všetkým. To vnímame ako najväčší problém. Chceme uvažovať aj nad tým, ako nastaviť zmluvné podmienky tak, aby motivovali prekladateľov zlepšovať sa, a zároveň, aby motivovali vydavateľov oslovovať skúsených prekladateľov.
Barbara Sigmundová / foto: © Juraj Starovecký / Fest Anča
Čím je teda práca knižného prekladateľa špecifická a kde možno hľadať zárodok nedorozumenia, ktoré napokon vedie k označovaniu prekladateľskej práce za hobby?
B. S. Práca umeleckého prekladateľa tým, ako prakticky prebieha, sa neodlišuje od inej profesionálnej činnosti. Určite si však vyžaduje špecializované vzdelanie, talent a osobnostné predpoklady. Preklad každej knihy je jedinečný a treba k nemu pristupovať špecificky. Nezriedka si okrem diela, ktoré prekladáte, musíte naštudovať veľa iných prameňov. Môže sa stať, že sa jednou jedinou vetou zaoberáte hodiny. Je to mentálne veľmi náročné a skutočne to nie je aktivita, ktorú by som mala robiť po inej práci. Napríklad nad Fikciami som sedela niekoľko mesiacov vkuse, skutočne každý deň. Ak by som nezískala štipendium od Fondu na podporu umenia, ten preklad by nikdy nevznikol. Lenže takých štipendií sa za rok udelí iba pár. To znamená, že iba pár prekladateľov si môže dovoliť robiť prácu umeleckého prekladateľa v regulérnom pracovnom čase.
L. H. Keď prekladám knihu, nie je to to isté, ako keď si ju čítam. Na jednej z posledných besied sa ma jeden pán pýtal, koľko tak denne preložím strán. 50? Ostala som v šoku, lebo keď si predstavíte, že by ste len fyzicky prepísali 50 strán za deň, už to je strašne veľa práce. Keď ešte pri tom musím rozmýšľať - čítať v jednom jazyku, prekladať do druhého a upravovať, aby to nejako znelo, tak je to nepredstaviteľné. Ľudia zrejme naozaj nemajú predstavu o práci prekladateľa. Pri 50-tich stranách denne by som mala za týždeň hotovú knihu, to by bola paráda. To by sa potom dalo žiť aj z tých honorárov!
“Prvým krokom je, aby si knižní prekladatelia uvedomili, že sú autormi.”
Existujú na Slovensku knižní prekladatelia, ktorí sa venujú umeleckému prekladu na plný úväzok?
L. H. Ja som to tak mala niekoľko rokov, venovala som sa naozaj iba prekladu literatúry. Ale to závisí aj od toho, či človek musí platiť hypotéku, alebo čo potrebuje k životu. Ja som v tom čase nemusela platiť hypotéku, takže sa to dalo, ale bol to skutočne minimálny príjem.
B. S. Aj z nášho dotazníka vyplýva, že väčšina prekladateľov, ktorými sú vyštudovaní prekladatelia alebo filológovia, uvádza, že príjem z knižného prekladu je pre nich marginálny, alebo predstavuje menšiu časť ich ročného príjmu.
Dotazník sa venuje tiež praktickým otázkam, ku ktorým patrí aj problematika delenia príjmov v zmluvách na aktívne a pasívne, teda na honorár za vytvorenie diela a licenciu na jeho použitie. Myslíte, že je to téma, ktorej venujú prekladatelia nedostatočnú pozornosť?
L. H. Ja sa priznám, že do minulého roka som o tom nič nevedela. Som presne ten prekladateľ-domased, ktorý si robí svoje a neinformuje sa ďalej. Vnímala som to tak, že to, čo mi ponúkne vydavateľstvo, je jednoducho štandard. Takto sa to robí a bodka. Až teraz som pochopila, akým spôsobom delenie príjmu funguje a aké z neho pre mňa plynú výhody. Myslím, že informovanosť o právnych podmienkach je medzi knižnými prekladateľmi veľmi chabá. Rovnako ako informovanosť o štipendiách. V zásade je to aj cieľom našej iniciatívy – robiť osvetu medzi prekladateľmi.
Lucia Halová / foto: © Tomáš Halo
V tomto duchu ste nadviazali aj spoluprácu s LITA. Spoločne pripravujeme workshopy / pracovné skupiny, ktoré sa budú venovať tematike autorského práva s ohľadom na špecifiká vašej profesie a problematike zmlúv. Prečo?
B. S. Ja myslím, že prvým krokom je, aby si knižní prekladatelia uvedomili, že sú autormi. Aj z ich nedostatočného sebavedomia pramení, že prekladatelia sú takí nadšení, keď dostanú ponuku pracovať na peknej knihe, že sú ochotní podpísať akúkoľvek zmluvu, ktorú im vydavateľstvo ponúkne. A to by sme chceli zmeniť. Chceli by sme naučiť prekladateľov čítať licenčné zmluvy. Ak už honorár za vytvorenie diela naozaj nemôže byť vyšší, tak aby aspoň na licenčných podmienkach mohli autori prekladov získať čo najviac pre seba, aby zmluvy pre nich neboli vyslovene nevýhodné. Prekladatelia by mali mať nárok na istý počet autorských výtlačkov, ktoré nie vždy dostávajú – aj z dotazníka sme zistili, že niekedy nedostanú žiaden. Tiež by mohli mať nárok na podiel z predaja knihy. Ak je titul komerčne úspešný, znamená to, že aj preklad, nielen východiskový text, bol kvalitný. Takisto by v zmluve mohla byť podmienka, že meno prekladateľa bude uvedené na všetkých propagačných materiáloch. Veľakrát nenájdete meno prekladateľa ani na stránke kníhkupectva či v recenziách knihy. No a úplne najkrajší príklad ako zlepšiť povedomie o prekladateľoch je to, čo sa deje už napr. v Česku, niektorých západných krajinách a občas aj na Slovensku, teda že uvádzajú prekladateľa priamo na obálke knihy. Samozrejme, potom je tu dĺžka poskytnutia licencie resp. licencie na ďalšie spracovania textu napr. do podoby audioknihy či reedície knihy. To sú všetko veci, na ktorých môže prekladateľ veľa stratiť, ak podpíše nevýhodnú licenčnú zmluvu.
“Vnímala som to tak, že to, čo mi ponúkne vydavateľstvo, je jednoducho štandard.”
O problematických podmienkach vašej profesie sa paradoxne rozprávame tesne po odovzdávaní Prémií Literárneho fondu, ktoré ste v tomto roku obidve získali za preklady svojich kníh – Barbara Sigmundová za preklad knihy Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Lucia Halová za preklad diela Fernanda Pessou Kniha nepokoja. Dokážu aspoň ocenenia vylepšiť status prekladateľov alebo zviditeľniť ich prácu?
B. S. Získanie ceny je samozrejme veľké zadosťučinenie a veľmi si tie ocenenia vážime. A to aj preto, že porota, ktorá číta preklady a píše posudky, je zložená zo špičkových mien slovenskej literatúry a prekladu. Pre nás je to obrovská motivácia, ale je skutočne veľká škoda, že sa o týchto cenách nedozvedá aj širšia verejnosť. Keď sa pozrieme iba na Man Bookerovu cenu za preklad – jej odovzdávanie je literárnou udalosťou pre celý svet. Všetci vedia, že ide o to najlepšie zo svetovej literatúry, čo sa za daný rok preložilo do angličtiny. A vďaka tomu sa o tieto knihy samozrejme viac zaujímajú aj čitatelia. Je preto škoda, že u nás Cena Jána Hollého, ktorá by v zásade mohla byť takým ekvivalentom Man Bookerovej ceny na Slovensku, je v podstate neviditeľná. Čitatelia sa o nej nedozvedia.
L. H. O cenách za preklad beletrie alebo odborných publikácií v zásade nikto nevie. Dokonca ani samotní prekladatelia. Keď spomenieme názov Prémie Literárneho fondu, tak sa sami zamyslia – aha, to je aká cena a za čo to je? Jedine na Letnej škole prekladu sa prezentujú mená ocenených, hovorí sa o tom, akú úroveň mali dané preklady.
Barbara Sigmundová (1987) je prekladateľka zo španielčiny a z angličtiny, v roku 2015 získala titul PhD v odbore Translatológia na FF UK v Bratislave. Popri knižnom preklade sa venuje tlmočeniu, titulkovaniu krátkych aj celovečerných filmov, spolupracuje s Medzinárodným festivalom animácie Fest Anča. Je autorkou prekladu poviedkových kníh Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie (2018) a Alef (2019) a románu Juliana Barnesa Jediný príbeh (2018), ktoré vyšli vo vydavateľstve Artforum.
Lucia Halová (1979) je prekladateľka z portugalčiny a z angličtiny. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na FF UK v Bratislave. Preložila rad diel zahraničných autorov napr. ságu Twilight od Stephenie Meyer (2008 – 2014), spolu s Aňou Ostrihoňovou a Barborou Kráľovou preložila päťdielnu sériu Georgea R. R. Martina Pieseň ľadu a ohňa (2014 - 2016), V tmavej komore od Susan Faludi (2018), Knihu nepokoja od Fernanda Pessou (2018), román Franka Tallisa Nevyliečiteľný romantik (2019), či eseje Rebeccy Solnit Sprievodca strácaním sa (2019). Spolupracuje s vydavateľstvami Tatran a Inaque, venuje sa titulkovaniu filmov, je členkou Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry.