Čo sa chystá na 15. ročníku festivalu Dotyky a spojenia? Prečítajte si tipy dramaturgičiek festivalu
Cesty divadelných profesionálov aj nadšených divákov vedú na konci júna do Martina. K záveru sezóny totiž neodmysliteľne patrí festival Dotyky a spojenia – výberová prehliadka, ktorá uvádza a analyzuje to najpozoruhodnejšie zo slovenskej tvorby uplynulých mesiacov. Divadelný maratón okrem radu predstavení zahŕňa diskusie s divákmi, analytickú Kritickú platformu, reflektujúcu vybrané inscenácie, a bilancujúcu debatu o končiacej sezóne. Vynechať ho sa neodporúča, aj preto sme v LITA radi, že už druhý rok patríme k jeho partnerom.
O tom, aké témy sa objavujú za posledný rok v slovenskom divadle a čo prinesie program 15. ročníka Dotykov a spojení, sme v skratke hovorili s členkami dramaturgickej rady Martinou Mašlárovou a Lenkou Dzadíkovou.
Martina Mašlárová, členka dramaturgickej rady festivalu
Dotyky a spojenia sú showcase, nie festival s tematickým zameraním. Črtá sa napriek tomu v hlavnom programe rámcujúca téma?
Keď môj kolega Milo Juráni písal sumarizujúci článok do programového bulletinu festivalu, hovoril, že festivalový program je vlastne výberom bez leitmotívu, čo do istej miery platí. Ja si však myslím, že aj v našom výbere majú inscenácie niečo spoločné. Okrem iného sa v nich objavuje motív hľadania hodnôt a nového nastavovania hodnotového systému človeka. Mám pocit, že to reflektujú viaceré inscenácie. V sledovanom období sa objavili napr. dve inscenácie hry Ferdinanda von Schiracha Teror (Divadlo Jonáša Záborského v Prešove a Thália Košice), ktoré v zásade šijú do justície, čo je u nás veľmi aktuálna téma. Pýtajú sa, ako funguje súdnictvo, ako funguje právny štát, či je vyššie morálka alebo právo, čo je vlastne morálne a čo možno súdiť ako akt, ktorý je odtrhnutý od morálnych princípov. Podobne inscenácia zo Štátneho divadla Košice, Mária Stuartová, tiež na pozadí sporu medzi Máriou Stuartovou a kráľovnou Alžbetou rozkrýva tému spravodlivosti a nespravodlivosti a problémov súdnictva. Čiže to je jedna z línií, ktoré sa objavujú. Potom napríklad Americký cisár (Divadlo Pôtoň a Štúdio 12) prináša inú optiku, ale v jadre opäť nachádzame tému hodnoty ľudskosti. Príbeh, ktorý vychádza z reálnej situácie migrácie, nás upozorňuje aj na súčasnú migráciu a vzbudzuje otázky nášho postoja voči ľuďom, ktorí z nejakého dôvodu opúšťajú svoju krajinu. Ďalšia inscenácia z tejto kategórie je pre mňa Moral insanity (Prešovské národné divadlo), ktorá zase na úplne inom pôdoryse rieši tému konšpirácií a predsudkov alebo našich vnútorných nastavení, ktoré veľmi ľahko skĺzavajú k zjednodušovaniu, k paušalizovaniu či k prispôsobovaniu si pravdy a názorov pod vplyvom manipulácie.
Dá sa teda povedať, že súčasné slovenské divadlo reaguje na spoločenské dianie?
Áno, naše divadlá prirodzene reflektujú spoločnosť a prinášajú pálčivé témy. Divadlo aj v minulosti pomerne pružne reagovalo a stále reaguje na témy, ktoré sa objavujú v spoločnosti, ako napr. vzostup radikalizmu, migrácia, korupcia, politické problémy, udalosti februára minulého roka a situácia po ňom. Všetko, čo v spoločnosti rezonuje, sa v súčasnom divadle dokáže odraziť. No musíme si vždy tiež uvedomiť, že dramaturgické plány kamenných divadiel vznikajú dlho dopredu, takže skôr nezávislé zoskupenia stíhajú reflektovať niečo veľmi aktuálne. Väčšie repertoárové divadlá reagujú možno s určitým odstupom alebo hľadajú témy, ktoré sú širšie ukotvené a nie sú až také konkrétne.
Aké úskalia má výber na Dotyky a spojenia? Chýba v tohtoročnom hlavnom programe nejaká inscenácia, ktorá by podľa teba mala sledované obdobie dokresľovať?
“„Všetko, čo v spoločnosti rezonuje, sa v súčasnom divadle dokáže odraziť.“”
Dotyky a spojenia by mali v zásade odprezentovať to najlepšie, čo v slovenskom divadle vznikne. Zámerom aj požiadavkou festivalu je, aby bol pomer medzi kamennými a nezávislými divadlami čo najviac vyvážený, aby sa na festival dostala inscenácia z každého väčšieho divadla. Je to preto, aby si aj špecifický festivalový odborný divák urobil prierez sezónou, aby videl, čo sa v každom z týchto divadiel udialo. To sa ale samozrejme nie vždy dá. Napríklad tento rok sa nám nepodarilo dostať do programu Divadlo Andreja Bagara v Nitre, z ktorého sme chceli inscenáciu Hlava XXII. Patrí k tým najvýraznejším za sledované obdobie, ale zároveň je veľmi ťažko prenosná. Ba priam neprenosná, lebo priestor, v ktorom sa odohráva, je taký špecifický, že sa nedá v Martine reprodukovať. Pri výbere tiež funguje úzus, že sa vyberá z každého divadla po jednej inscenácii, čiže ak vzniknú dva zaujímavé tituly, tak na festival vyberieme iba jeden. To je napríklad tento rok prípad Slovenského komorného divadla Martin, kde bola druhým tipom Komedia česká o bohatci a Lazarovi. Dlho sme sa rozhodovali medzi ňou a inscenáciou Zem pamätá, biografiu Karola Duchoňa. V obidvoch sú veľmi výrazné solitérne mužské herecké výkony, ale nakoniec sme sa rozhodli pre Duchoňa.
Lenka Dzadíková, dramaturgička detského programu festivalu
Aké boli uplynulé mesiace v divadelnej tvorbe pre deti a mládež?
Jednoznačným znakom tohto obdobia je, že sa do popredia dostávajú inscenácie pre mládež, čo vidno aj na tohtoročnom programe festivalu. Doposiaľ nikdy nemalo divadlo pre mládež také silné zastúpenie v rannom programe.
Čím to je? Donedávna sa o inscenáciách pre mládež hovorilo, že vznikajú skôr sporadicky.
Nie som si istá, či je to zatiaľ vecou náhody alebo už naozaj cielenej dramaturgie, no divadlá sa viac venujú závažným témam a starším deťom. Myslím, že na Slovensku máme zopár uvedomelých dramaturgov a dramaturgičiek, ktorí myslia na tvorbu pre deti a mládež aj keď sa ich divadlo nevenuje primárne deťom. Uvedomujú si, že je náročná doba a že ak nechceme, aby prvovoliči volili Kotlebu, alebo aby sa deti navzájom šikanovali, tak by sme mali aj divadlo používať ako nástroj neformálnej edukácie a šírenia ľudskosti. Vieme ním hovoriť o morálke, rozvíjať empatiu a ďalšie základné vlastnosti, ktoré potrebujeme, ak chceme žiť v demokratickej spoločnosti. Mládež je najnáročnejšia divácka skupina. Všetci vieme, že v divadle potrebujeme rozprávky a potom potrebujeme dospelácke inscenácie. Ibaže veková skupina od 13 do cca 17 rokov ešte nie je schopná poňať všetky inscenácie, ktoré ponúka trebárs Slovenské národné divadlo, a zároveň už nepôjde na Dobšinského. Máloktoré divadlo si povie, že ide robiť niečo špeciálne pre toto publikum.
“„Nie som si istá, či je to zatiaľ vecou náhody alebo už naozaj cielenej dramaturgie, no divadlá sa viac venujú závažným témam a starším deťom.“”
Aké témy sa v týchto inscenáciách objavujú?
Príbehy stien (Bratislavské bábkové divadlo) sa venujú závažným témam slobody, zodpovednosti, uzavretých hraníc, hovoria o našich ľudských hraniciach, o prekonávaní múrov a prekážok. Tajný denník Adriana Mola (Divadlo LUDUS) je tínedžerská klasika, Sám a Esmeralda (Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre) rieši vzťah otca a syna. Domov (... kde je ten tvoj?) (Divadlo Nová scéna) je inscenáciou pre mládež, ktorá už dokáže uvažovať o témach migrácie, vlastného pohodlia, výhod toho, kde a v akom období žijeme. Je chvályhodné, že sa v divadle pre mladých objavuje práve téma migrácie. Táto inscenácia je výsledkom dlhoročnej práce Svetozára Sprušanského, ktorý je uvedomelý dramaturg mysliaci aj na mládež, a dramaturgickej línie Mladá nová scéna, v rámci ktorej spracoval túto poviedku od Janne Teller. Spomenuté Príbehy stien sú tiež výsledkom premyslenej dramaturgie, tentoraz umeleckej šéfky Bratislavského bábkového divadla Kataríny Aulitisovej. Nadväzujú na inscenáciu Na slepačích krídlach, ktorej vznik bol rovnako inšpirovaný výročím 17. novembra, a preto tvorcovia siahli po téme slobody. Na Dotykoch a spojeniach bude aj inscenácia Adventura humana (Bratislavské bábkové divadlo), ktorá sa hĺbkovo venuje téme šikany, čo považujem za náročnú a dôležitú tému. Síce je zaradená mimo hlavného programu, ale veľmi sme ju na festivale chceli mať. Vznikla práve preto, aby sa dostala čo najbližšie k žiakom.
Martina Mašlárová (1988) je divadelná teoretička a kritička, doktorandka VŠMU, redaktorka mesačníka kød a časopisu MLOKi. Členkou dramaturgickej rady Dotykov a spojení bola aj v roku 2017.
Lenka Dzadíková (1985) je divadelná teoretička a kritička, zameriava sa na bábkové divadlo a tvorbu pre deti a mládež. Pre festival Dotyky a spojenia už od roku 2010 zostavuje program pre deti.