Otvorene píše o ekonomickom ohodnotení autorov a ich odlive do komerčného prostredia, čo poznačuje kvalitu tvorby. Útrapy umeleckého prekladateľa spracoval v románe Dunaj v Amerike. Zážitky v slobodnom povolaní opísal v autobiografii Spamäti.
Píšete rôznorodé veci, od raných poviedok s prvkami science fiction, cez gotický horor alebo dunajský cestopis až po fragmentárne memoáre. Čo vás baví písať najviac a ako sa chcete žánrovo rozvíjať?
Píšem menej ako v minulosti. Občas blog, poviedka. Snažím sa dokončiť novú prózu s prvkami fantastiky. Uplynulých päť rokov intenzívne prekladám z nemeckého jazyka, najmä prózu a divadelné hry. Svoj voľný čas delím medzi písanie vlastných vecí a umelecký preklad.
Ako sa za ten čas, čo píšete, zmenila vaša práca s textom?
Rokmi a skúsenosťami sa snažím zlepšovať hlavne v editovaní rukopisov. Intenzívnejšie sa venujem úprave prvých verzií. To učím aj iných ľudí, ktorí píšu, či už vo firmách alebo literárne. Napísanie rukopisu je iba prvá časť a polovica práce. Druhá časť je rovnako dôležitá a to je redakcia, korektúry, editovanie.
Rád a často predčítate zo svojich diel, prečo?
Som veľký priaznivec a popularizátor hlasného čítania. Ako divák a poslucháč rád chodievam na čítania iných autoriek a autorov a často počúvam audioknihy. Akustické zážitky s literatúrou považujem za mimoriadne. My, ľudia, sa intímnemu čítaniu v tejto časti sveta venujeme sotva 120 rokov, ale akusticky počúvame mýty, rozprávky a príbehy odnepamäti. Dlho sme boli zvyknutí príbehy vnímať sluchom. Svet sa k tomu dnes vo veľkom vracia. Čítačka je autorská interpretácia textu. Text sa dá hlasným čítaním zlepšiť aj pokaziť. Čítačky som roky trénoval podobne ako herci.
Píšete a publikujete aj v nemecky hovoriacom prostredí. Ako k tomu došlo?
Nemecký knižný trh je otvorený autorom zo strednej a východnej Európy. Na nemeckom trhu tvoria polovicu kníh preklady, čo je oveľa viac, ako na anglickom (10%) alebo americkom trhu (asi 2 %). Mal som šťastie, že som v správnom okamihu našiel dobrého prekladateľa a neskôr aj vydavateľa. Vydal mi tam tri knihy, bol som aj na troch turné. Občas ma vďaka knižkám oslovia nemecké alebo rakúske noviny, aby som pre nich napísal článok. To je veľká pocta, lebo najlepšie tamojšie denníky aj rád čítam a patria k svetovej špičke.
Chceli by ste okrem článkov pre noviny raz v nemčine napísať aj niečo väčšie?
Je to tak trocha môj autorský sen, ale neviem, či sa niekedy splní. Je to mimoriadne ťažké. Nemčina je krásny jazyk, v ktorom sa snažím stále zdokonalovať. Je to práca na celý život. V nemeckojazyčnej literatúre teraz prerazila silná autorská generácia ľudí s migračným pôvodom, tvorcovia z bývalej Juhoslávie, Iránu, Sýrie, Afganistanu či Iraku. A, samozrejme, aj z Československa ako Irena Brežná. Mám rád mnohé tieto knihy, lebo obohacujú nemčinu ako jazyk, aj súčasnú literatúru novými témami, štýlom a hlavne silnou, autentickou výpoveďou.
Akú podporu zo strany vydavateľa dostávajú vaše knihy na Slovensku a akú v Nemecku?
Je to skoro neporovnateľné. Sú to veľmi odlišné knižné svety. Vydavatelia, s ktorými spolupracujem tu doma, či už ako autor alebo ako prekladateľ, sú väčšinou miniatúrne firmy jedného muža alebo dvoch-troch ľudí. Všetko „outsourcujú“, redakciu, korektúry, väčšinu prác robia externisti. Vydavateľstvá by neuživili väčší tím, to by v našich podmienkach nebolo reálne. Moje nemecké vydavateľstvo Klett-Cotta je pomerne veľká firma, ktorej matka má niekoľko stoviek zamestnancov a aj literárne oddelenie má asi tridsať zamestnancov, ktorí sa starajú napríklad iba o PR alebo o organizovanie podujatí, spoluprácu s médiami a podobne. Iní profesionáli zasa predávajú autorské práva. Každá knižka sa zverí tímu, ktorý sa stará o to, ako pre ňu urobiť čo najlepšiu propagáciu. A čítačkové turné sú v nemecky hovoriacich krajinách často honorované.
Na Slovensku je situácia celkom iná. Už som na to zvyknutý. Počnúc krstom, cez čítačky, vystúpenia, skoro všetko si organizujem sám, vo voľnom čase a za vlastné, zadarmo alebo za symbolický honorár či cestovné náklady. Obe tieto skúsenosti ma ľudsky obohatili. Všetko má svoje plusy a mínusy. Vážim si, že som mohol podrobne spoznať nemecký literárny svet, zažiť festivaly aj literárne domy. Tieto cesty po Slovensku aj po svete a stretnutia patria k tomu najkrajšiemu, čo som s písaním zažil.
Michal Hvorecký sa stal ambasádorom myšlienky férovosti v kampani Som fér
V nemčine ste napísali aj jednu krátku divadelnú komédiu, ktorá sa hrala v Rakúsku. Plánujete nejaké divadelné projekty aj na Slovensku?
Mám k divadlu blízko, chodievam často na predstavenia doma aj v zahraničí. No u nás sa pôvodné nové texty inscenujú veľmi zriedkavo. Naše divadlá nechcú hrávať slovenské veci, alebo keď, tak len klasiku, alebo adaptácie úspešných románov. Mám dojem, že slovenské scény nie sú veľmi otvorené pre spoluprácu. Nechápem, ako môže jedna z najznámejších slovenských herečiek vyhlásiť, že zo slovenskej literatúry nečíta vôbec nič.
Novela Najhorší zločin vo Wilsonove sa nedávno stala predlohou koprodukčného žánrového filmu. Ako ste boli vtiahnutý do tvorivého procesu?
Nijako. Autor predlohy často nemá s výsledným filmom spoločné nič. Len som poskytol autorské práva a potom som prišiel na premiéru. Nie som scenárista. Producent si vybral svoj tím.
Film Wilsonov bol oceňovaný pre vizuálnu stránku a efekty, ale kritika mu vyčítala, že tápe na textovej rovine. Nebolo by prospešné, keby s vami tvorcovia užšie spolupracovali?
To ťažko hodnotiť spätne. Vo filme došlo k zásadnej zmene. Môj príbeh je gotický horor, strašidelný príbeh zo starej Bratislavy. Tvorcovia filmu usúdili, že nakrútiť u nás prvotriedny strašidelný príbeh z roku 1923 nie je technologicky ani rozpočtovo možné. Preto nakrútili divácku kriminálnu komédiu.
Často píšete o ekonomickom postavení autora v dnešnej slovenskej spoločnosti, aké podľa vás je, a ako ho zmeniť?
Je to komplexný problém. Roky som písal o tom, aké to je žiť v slobodnom povolaní a aké zlé je u nás ekonomické ohodnotenie autorov, ale aj väčšiny dobrých novinárov. Na vystúpeniach som ľudí často šokoval, keď som im prezradil, ako je na Slovensku literatúra podhodnotená. Čitatelia nemali potuchy, ako málo z ceny výtlačku dostáva autor. A koľko si berú distribúcie, ktoré sa u nás pretvárajú na monopoly. V ére digitalizácie a sociálnych sietí sa postavenie spisovateľov rýchlo mení. Stále viac obsahov je zadarmo, či už legálne alebo ilegálne. Najprv to postihlo a zmenilo hudobný a filmový priemysel, no čoraz viac to vplýva aj na literatúru. Slovenská kultúrna scéna je zlým financovaním výrazne postihnutá. Umelci sa nedokážu uživiť autentickou tvorbou a odchádzajú do komerčného prostredia, do biznisu. Aj prvé výsledky Fondu na podporu umenia v oblasti literatúry sú pre mňa sklamaním. Prejavili sa tam typické slovenské kamarádšafty a korupcia. Slovensko je mikroskopický trh. Treba rozvinúť diskusiu o spravodlivej odmene za umelecký výkon. Mám dojem, že ľudia, čitatelia, diváci aj poslucháči, si čoraz viac uvedomujú, že kultúra nie je zadarmo a sú ochotní za výkon či dielo platiť. Aj literárna scéna, podobne ako hudobná, smeruje ku „crowdfundingu“, keď si ľudia budú nové knihy svojich obľúbených autoriek a autorov predplácať. Aj ja som jeden svoj eBook poskytol zadarmo a neľutujem. Pirátstvo môže spôsobiť, že bude tvorby menej. No zostávam optimistom.
Michal Hvorecký (1976) píše najmä prózu (Silný pocit čistoty, Lovci a zberači, Pastiersky list, Naum, Dunaj v Amerike, Spamäti a ďalšie). Jeho knihy vyšli v piatich jazykoch a boli adaptované aj pre divadlo a film. Z nemčiny prekladá prózu a divadelné hry. Už dva roky pracuje v Goetheho inštitúte, kde vedie knižnicu a spoluorganizuje podujatia.