Vážení páni komisári Juncker, Oettinger, Ansip a Navracsics,

ako dieťa som veril, že všetci spisovatelia sú mŕtvi. Mĺkvi duchovia so sivými bradami a fúzami. Knihy vyrastali na policiach knižníc a kníhkupectiev, zúrodňované inšpiráciou, ktorá, ako ináč, bola darom z nebies. A tak som písal. Nesníval som o tom, že sa stanem spisovateľom, pretože skutočné boli len knihy.

Stal som sa románopiscom. S telom z mäsa a kostí. So žalúdkom, ktorý pýta jesť. Platím za strechu nad hlavou, za zdravotnú starostlivosť, chodím na dovolenky, tancujem a žijem – a autorské práva živia toto telo, ktoré tvorí. Umožnili to duchovia z môjho detstva – predtým než sa odobrali na onen svet, Beaumarchais, Balzac, Victor Hugo a George Sandová vdýchli život autorským právam a podporovali ich rozvoj. Vytvorili tak spravodlivú a primeranú alternatívu mecenášstvu a súkromných príjmov, aby sa dalo uživiť.

No Európa sa tuším opäť navracia do dní prízrakov: diela na internete – ktorý je mocným nástrojom šírenia kultúry – by mali byť zadarmo; výnimky z autorských práv, už teraz početné a opodstatnené (pre znevýhodnených, vzdelávacie účely, knižničné výpožičky, atď.), sa rozšírili v rámci neustálej snahy zlepšiť prístup. A čo tak rovno prenechať tvorivý proces algoritmom? To by predsa nikoho nič nestálo.

Podkopávanie práv autorov neposilní práva čitateľa: privedie však autorov do hrobu, a s nimi i tvorivosť. Autori majú telá. Autorské práva nie sú prekážkou: zabezpečujú umelcom spravodlivú odmenu a úctu; zabezpečujú kultúrnu rôznorodosť, vitalitu a slobodu prejavu.