Veronika Rácová je mladá literárna vedkyňa, ktorá svoju literárnokritickú a recenzentskú činnost orientuje najmä na súčasnú poéziu a prózu. V roku 2015 jej vyšla monografia s názvom Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku. Je spoluautorkou monografie Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia. Pracuje na Katedre slovenskej literatúry UKF v Nitre, kde minulý rok LITA prijala jej pozvanie prednášať na tému autorských práv v literatúre. Tento rok ako členka odbornej poroty spolurozhodovala o finalistoch ceny Anasoft Litera 2017.

Čo Vás priviedlo k záujmu o literárnu vedu?

Odpoveď je celkom nudná – odjakživa ma bavila literatúra. To neskôr prirodzene vyústilo do rozhodnutia ísť ju študovať na univerzitu, hoci samotné rozhodovanie bolo skôr dlhšie trvajúcim procesom. Prvá voľba totiž padla, dnes pre mňa až nepochopiteľne, na masmediálne štúdiá. Našťastie som veľmi rýchlo pochopila, že to nebude celkom moja cesta a na povolanie novinárky nemám niektoré nevyhnutné sociálne kompetencie a zručnosti – dodnes obdivujem všetkých, ktorí idú vytrvalo, nekompromisne a bez zbytočného ostychu za vecou, za kauzami; Zuzana Petková, Marek Vagovič a mnohí ďalší majú môj rešpekt. Druhá vec je, že ma to vlastne nikdy ani veľmi nebavilo. No vôbec to nepovažujem za zbytočne strávený čas, naopak, z viacerých disciplín, najmä z tých, ktoré sa dotýkali dejín kinematografie, čerpám dodnes. Aj ľudsky to bolo obohacujúce obdobie, z tých čias mi zostalo viacero cenných priateľstiev.

Až druhá voľba bola literatúra na FF UK v Bratislave. Po úspešnom zvládnutí prijímačiek ma vzali na aprobáciu slovenský jazyk, literatúra a estetika. Z odstupu môžem povedať, že to bolo presne to, čo som hľadala. Vďaka niekoľkým inšpiratívnym pedagógom a pedagogičkám sa moje zaujatie literatúrou a umením, napriek občasnej skepse, prehlbovalo. Neskôr som na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF UK nastúpila na doktorandské štúdium, a to už som vedela, že som jednoducho "doma".

Napísali ste monografiu o poézii významného slovenského autora a predstaviteľa básnickej skupiny Osamelí bežci Ivana Štrpku. Na základe čoho ste sa začali venovať štúdiu jeho tvorby? V čom spočíva podľa Vás jeho výnimočnosť medzi slovenskými básnikmi?

K poézii Ivana Štrpku som sa dostala prostredníctvom hudby Deža Ursinyho, ktorú som počúvala už ako teenagerka. Jeho tvorba je pre mňa fascinujúca a znepokojivá v mnohých ohľadoch. Páči sa mi, že sa s ňou dá viesť dialóg, neprestajne komunikovať, že nie je priamočiara a jednoduchá, ponúka mi viacero možností.

Monografia Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku. © vydavateľstvo Ars Poetica

Štrpka výborne pracuje s niektorými aspektmi, ktoré sú pre výstavbu dobrej poézie v mojom chápaní dôležité - prepája zmyslové vnímanie, intuíciu, imagináciu, (rozumové) poznanie, na tom je založená jeho obraznosť, ktorú podporujú aj uplatňované kompozičné princípy. Neuspokojuje sa s impresiami, jednoduchými "obrázkami", vykreslením nálad. Jeho básne majú intertextuálne i intratextuálne presahy, aj cez toto odkazovanie rozvíja tzv. významovú sieť, otvára ich. Zároveň sa mi páči, že vníma a tematizuje aj otázky ne/slobody, ne/zodpovednosti, civilizačno-kultúrne premeny, echoidnú komunikáciu, čo sa premieta do motívov (napr. princ, šašo, rytier, škrupina, pancier, ruka, bábka, krivenie, zrkadlenie, násobenie, simulácia atď.). Som rada, že sa miesto Osamelých bežcov v slovenskej poézii konečne začína doceňovať a verím, že o Štrpkovi, Laučíkovi a Repkovi vznikne oveľa viac podnetných kníh.

Tento rok ste boli v porote literárnej ceny Anasoft Litera 2017. Čo bolo pri hodnotení kníh a rozhodovaní najťažšie? Ktorú knihu, ktorá sa nedostala do finálovej desiatky, by ste nám odporučili tiež určite vziať do rúk?

Porotcovanie v literárnych súťažiach je vždy zaujímavá skúsenosť, vďaka ktorej sa dostanete aj k textom či knihám, ktoré by ste za normálnych okolností zrejme prehliadli. Náročné bolo stihnúť za pomerne krátky čas prečítať také množstvo kníh, spolu sa ich do súbehu dostalo okolo 227. Našťastie organizátori súťaže už majú vhodne zvolené a zabehnuté vnútorné mechanizmy, takže to bolo napokon zvládnuteľné. Finálnu desiatku sme zostavovali z približne pätnástich titulov. V tejto fáze to bolo naozaj skôr o konsenze, o určitých kritériách a hodnotách, s ktorými sme sa vedeli všetci stotožniť.

A akú knihu, ktorá sa nedostala do desiatky, by som odporučila? Asi Krajňakovho Pogodowitza. No samozrejme je tam viacero titulov, ktoré si zaslúžia pozornosť, to už však závisí skôr od osobných čitateľských preferencií.

V súčasnosti pôsobíte na Katedre slovenskej literatúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde sme minulý rok prijali Vaše pozvanie prednášať o autorských právach v oblasti literatúry. Čo Vás podnietilo k tomuto pozvaniu, prečo je podľa Vás táto téma dôležitá? Aké boli ohlasy na prednášku?

Naša katedra ponúka študijný odbor Editorstvo a vydavateľská prax a ak sa nemýlim, podobné pracovisko majú už len na Katedre maďarského jazyka a literatúry FF UK v Bratislave. Ide o študijný odbor, ktorý profesne dokáže pokryť nielen komplexnú redakčnú a grafickú prípravu kníh pre vydavateľstvá, ide aj ďalej, čím mám na mysli napr. marketingovú podporu vydaných titulov, autorskoprávnu agendu a pod.

Nechcem nijako idealizovať situáciu na knižnom trhu pred rokom 1989, všetci vieme o limitoch a obmedzeniach, ktoré k tomuto historickému obdobiu prináležali, no treba povedať, že z hľadiska redakčnej prípravy kníh sa veľmi dbalo na to, aby boli v poriadku. V súčasnosti to tak, žiaľ, mnohokrát nie je. Neraz otvoríte publikáciu, za ktorú ste zaplatili nemalú čiastku a narazíte na pravopisné, štylistické, typografické, faktografické či logické chyby a nepresnosti, čo by sa asi nemalo stávať. Je to dané tým, že vydavateľstvá na túto stránku prípravy nekladú dostatočný dôraz. A mali by. Dobrý redaktor či redaktorka dokáže knihe neskutočne pomôcť. Je to neviditeľná práca, ktorá keď vyjde, pripisuje sa k dobru autora či autorky. Keď nevyjde, čitateľa zaujíma, kto knihu v takom stave vydavateľsky a redakčne pustil z rúk. Napokon na slabú redakčnú prípravu kníh sme upozorňovali aj vo vyhlásení poroty Anasoft Litera. Musím ale úprimne povedať aj to, že v rámci univerzitnej prípravy budúcich redaktorov a redaktoriek považujem za najväčší nedostatok fakt, že aj sem, rovnako ako na väčšinu iných odborov, sa dostávajú študenti a študentky bez prijímacích pohovorov. Celkom prirodzene sa potom nezmyselné kritérium kvantity odráža na kvalite ich práce.

No vrátim sa tam, kam primárne smerovala vaša otázka. Tému autorských práv, prideľovania licencií, zastupovania atď. považujem za veľmi dôležitú. Autori aj vydavatelia mnohokrát tápu a sami neraz nevedia, kam siahajú ich možnosti či kompetencie. V rámci prednášok a seminárov sa, samozrejme, často dotýkame danej oblasti, no nikto z nás nemá právnické vzdelanie, preto som považovala za potrebné a podnetné pozvať ľudí, ktorí s autorským právom pracujú na dennej báze a dokážu uviesť množstvo konkrétnych príkladov či prípadových štúdií.

Ohlasy na prednášku boli preto pozitívne. Vo všeobecnosti mám výborné skúsenosti s tým, keď študentom voláme ľudí z praxe, vedia to oceniť. Bolo by skvelé, ak by niektoré programy mohli fungovať práve tak, že vybrané disciplíny zastrešia odborníci z praxe, skvalitnilo by to celé štúdium. Žiaľ, nateraz sa mi to javí byť nereálne – už i takéto príležitostné prednášky často závisia od dobrej vôle hostí, nedokážeme im finančne kompenzovať náklady, ktoré sú s ich účasťou spojené. Preto neraz prichádzajú, podobne ako vaše kolegyne z LITA, pro bono. V zásade je týmito ústretovými gestami presiaknutá celá sféra vzdelávania a kultúry – podobne aj ja robím väčšinu akcií, na ktoré ma pozývajú, zadarmo. Zrejme i toto je téma, ktorá by si žiadala podrobnú verejnú diskusiu a postupnú zmenu.

Prezradíte nám Vaše najnovšie záujmy v oblasti výskumu - čomu sa v súčasnosti venujete? Máte nejaký sen, ktorý chcete uskutočniť?

V rámci výskumu sa v podstate od začiatkov venujem poézii. Je to oblasť, ktorá ma napĺňa a obohacuje. Ešte stále ma nadchýna vzrušujúce napätie, hľadanie a rozkrývanie..., všetko, čo človek cíti, keď číta dobrú báseň. Rada by som sa opäť hĺbkovo a intenzívne venovala tvorbe niektorého súčasného básnika či poetky. Čosi mám už i rozpracované, no bude to ešte vyžadovať čas a sústredenie.

V posledných rokoch som sa však systematickejšie dostala k už spomenutému editorstvu a textológii, sú to rovnako podnetné disciplíny, hoci miera slobody je tu menšia. V každom prípade je ale zaujímavé sledovať napríklad edičnú politiku pred rokom 1989 či prepisy a textové varianty niektorých básní/próz a ich zdôvodnenia. Dajú sa na nich neraz rekonštruovať mnohé sociálno-politické úkazy z našej histórie. Takže i toto je pole môjho záujmu, uvidíme, či sa časom pretaví do nejakej odbornej publikácie.

Dokáže byť čítanie kníh pre Vás relaxom alebo to beriete už len ako prácu? Leží Vám nejaká knižka momentálne na nočnom stolíku? Koľko kníh ročne v priemere prečítate?

Ešte stále si dokážem zachovať potrebný odstup a čítanie pre mňa vie byť aj relaxom. Hoci niekedy, naposledy napríklad po Anasoft Litera, som si pripadala vyslovene "učítaná". Únikovou cestou bolo, že som siahla po inom žánri – začala som intenzívne čítať rozhovory, (auto)biografie či eseje.

V zásade ale nemôžem povedať, že by ma tzv. profesionálne čítanie unavovalo či vyčerpávalo. Hľadanie mechanizmov ako je kniha napísaná, odkrývanie toho, ako sa s textom autor/autorka pohrával/a, čo mi to čitateľsky hovorí a dáva, to všetko ma stále baví. Preto ani nepočítam, koľko kníh v priemere ročne prečítam. Bude to zrejme vysoké číslo, keďže je to moja profesia aj záľuba, takže by iste nikoho nezaskočili hromady kníh, ktoré sú v celom priestore, ktorý obývam – je to veľká zmes rôznych druhov a žánrov.

Nedávno som dočítala knihy Milana Šimečku Konec nehybnosti a Obnovení pořádku, teraz sa chystám na novinku Marcel Duchamp/Rozmluvy s Pierrem Cabannem. Jednoducho, našťastie je stále čo čítať...