Kurátorka Klára Prešnajderová: Škola umeleckých remesiel bola výkladnou skriňou demokratického Československa

Bojíte sa moderny? Slovenské múzeum dizajnu vás to odnaučí. Ešte niekoľko dní môžete navštíviť výstavu Nebáť sa moderny! venovanú 90. výročiu založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave (1928 - 1939).

Škola umeleckých remesiel (ŠUR) bola prvou verejnou umeleckou školou na Slovensku. Patrila k prúdu avantgardných škôl výtvarného umenia, ktoré vytvárali alternatívu k dovtedy zaužívaným pedagogickým prístupom. Bola a je prirovnávaná k Bauhausu, a podobne ako táto legenda fungovala iba niekoľko rokov.

Medzi najpokrokovejšie umelecké školy vo vtedajšej Európe sa ŠUR zaradila vďaka svojmu pedagogickému zboru. Jeden zo zakladateľov, a neskôr riaditeľ školy Josef Vydra, totiž získal pre školu rad výrazných umeleckých osobností. Inovatívne myšlienky tak na ŠUR prevádzali do praxe umelci-učitelia, medzi ktorých patrili Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, František Tröster či Karol Plicka. Vydrove slová „Nebáť sa moderny, kriticky z nej vyberať a skúšať všetko najnovšie a prenášať výsledky späť do výroby,” nazýva kurátorka výstavy Klára Prešnajderová mottom učiteľského zboru, ktorý bol podľa nej srdcom ŠUR. V čom spočívala unikátnosť školy, čo lákalo umelcov stať sa jej pedagógmi aj prečo vieme o ŠUR stále málo, si prečítajte v našom rozhovore.

Klára_Prešnajderová_Foto_Maroš Schmidt.jpg
foto © Maroš Schmidt

Ako sa podarilo Josefovi Vydrovi získať do pedagogického zboru toľkých výrazných umelcov?

Pedagogický zbor ŠUR je zaujímavý najmä z dnešného pohľadu. V čase, kedy týchto umelcov Vydra dával dokopy, boli veľmi často ešte mladými absolventmi, ktorí navyše na bežných školách nenašli uplatnenie. Vydra v nich videl talent a rozhodol sa dať im šancu. Napríklad Fulla sa po absolvovaní štúdia v Prahe vrátil na Slovensko, kde sa cítil nepochopený. Mal vlastný názor na umenie, bol rozhľadený, poznal medzinárodné trendy a avantgardu. Bol to človek, ktorý vedel čo chce a chcel to nekompromisne. Ale prišiel do krajiny, v ktorej avantgarda vyvolávala skôr zdesenie. František Tröster chcel učiť na pražskej UMPRUM, no nemali o neho záujem. Slobodu vystavať oddelenie podľa vlastných predstáv dostal práve v Bratislave. Pre mladého človeka, ktorý má chuť odovzdať svoje vedomosti ďalej a mať vplyv na celospoločenské dianie a na novú generáciu, je takáto možnosť na nezaplatenie.

Vydra mal prakticky voľnú ruku v tom, ako vystavia svoje oddelenia, ako bude vyzerať vzdelávací program.

Vydra mal veľmi dobrý prehľad a kontakty po celej Európe. Tiež veľmi dobre poznal brnenské prostredie, kde sa na rozdiel od Bratislavy avantgarda usídlila. Preto mu nebolo neznáme ani meno Zdeněk Rossmann (pozn. red.: architekt, grafický dizajnér a scénograf). Rossmann následne zavolal Jaromíra Funkeho (pozn. red.: fotograf).  a tak podobne. Podobne to bolo na začiatku aj s ostatnými pedagógmi. Vydra začínal najmladšími a postupne vedel osloviť aj etablovaných umelcov, napríklad Karola Plicku. Navyše, kto začal pracovať na Vydrovej škole, bol zväčša spokojný, pretože dostal voľnosť. Vydra mal prakticky voľnú ruku v tom, ako vystavia svoje oddelenia, ako bude vyzerať vzdelávací program. Jeho zadanie bolo vybudovať v Bratislave praktickú modernú školu. Absencia podobnej inštitúcie mu dávala veľkú výhodu a možnosť vystavať niečo nové, čo nebolo treba reformovať, niečo, kde nemusel bojovať so starými štruktúrami, čo Vydra naplno využil.



V čom bola výuka na ŠUR iná ako dovtedajšie umelecké vzdelávanie?

Veľmi pekne to pomenovala diskusia, ktorá prebehla pred vznikom ŠUR. Bolo jasné, že Slovensko potrebuje umeleckú školu, no o tom, aký má mať charakter, sa intenzívne debatovalo. Rozhodnutie znelo, že musí vzniknúť škola, ktorá nebude produkovať „umelecký proletariát“, čiže umelcov neuplatniteľných v praxi, akými boli absolventi klasických akadémií. Priemyselnou revolúciou vznikla potreba výtvarníkov, ktorí by boli schopní navrhovať pre priemysel, k čomu klasické akadémie svojich študentov neviedli. Osobnosti okolo ŠUR ich nazývali papierovými umelcami. Absolventi klasických akadémií nemali kontakt s materiálom. Niečo navrhli, ale nevedeli ako sa materiál správa, nevedeli ho opracovať, nerešpektovali jeho vlastnosti. Antonín Hořejš (pozn. red: muzikológ a kritik, referent Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave) v jednom zo svojich článkov hromžil, ako môže niekto robiť hranatú keramiku, pretože sa to prieči materiálu. Tiež je veľmi dôležité, aká bola vtedajšia predstava o kvalitnom výrobku. Podľa ľudí okolo ŠUR aj Zväzu československého diela nemusel byť kvalitný a dobrý výrobok z toho najlepšieho materiálu, ani najdrahší, ale mal byť adekvátny svojej funkcii, z adekvátneho materiálu a za adekvátnu cenu. Čím sa dostávame k masovej výrobe.

03_Foto_Samuel_Okkel.jpg
05_Foto_Samuel_Okkel.jpg
foto © Samuel Okkel

ŠUR bola vo svojej dobe jedinečnou inštitúciou. Po jej zrušení a počas nasledujúcich rokov sa však stala skôr neznámou. Prečo?

Bolo to samozrejme politicky podmienené, súviselo to so zmenou režimov. Nasledujúce režimy mali potrebu to, čo bolo, zničiť, nie reformovať – aj preto ŠUR zavreli. Za Slovenského štátu bola pamäť na ŠUR systematicky potláčaná, napríklad vôbec nevieme, čo sa stalo s archívom školy. Vieme ale, že ľudáci cielene chodili za ľuďmi a zhromažďovali dokumenty o ŠUR. V priebehu rokov tu však bol aj prozaickejší problém – múzeá a galérie nemali záujem zaradiť diela absolventov a pedagógov ŠUR do svojich zbierok. Nemuselo ísť vždy o vedomé potláčanie, ale aj o nezáujem, kvôli ktorému sa veci časom prirodzene roztratia.

ŠUR bola večerná škola, v zásade by to mala byť marginálna téma, a predsa pred jej zatvorením prebiehala intenzívna debata, ktorá veľmi výrazne rezonovala.

ŠUR bola večerná škola, v zásade by to mala byť marginálna téma, a predsa pred jej zatvorením prebiehala intenzívna debata, ktorá veľmi výrazne rezonovala. V novinách Slovák sa dá odpozorovať, že potreba umeleckej školy na Slovensku stále bola. Písalo sa o tom, že Slovensko potrebuje školu umeleckých remesiel, ale nie Vydrovu školu. Problém bol, že ŠUR bola výkladnou skriňou demokratického Československa. Jeho trvanie bolo veľmi krátke a v podstate až po roku 1989 bolo opäť prípustné ho tematizovať. ŠUR znovuobjavili Iva Mojžišová a Slovenská akadémia vied v roku 1968, kedy usporiadali sympózium v Smoleniciach. No išlo iba o krátke uvoľnenie, po ktorom prišla normalizácia a ŠUR bola opäť tabuizovaná téma.

 

Ak máte chuť prečítať si o ŠUR ešte viac, podrobnejšie sa môžete do témy zahĺbiť v článku Kláry Prešnajderovej Bauhaus na slovenský spôsob.

01_Foto_Samuel_Okkel.jpg
foto © Samuel Okkel