Zuska Kepplová (1982) nedávno pokrstila svoju tretiu knihu „Reflux“, kde opäť spracúva tému nomádstva, tentokrát však opisuje, čo sa deje po návrate domov. Debutovala prózou „Buchty švabachom“ (2011), za ktorú bola nominovaná na cenu Anasoft Litera. Koncom roka 2013 jej vyšla druhá kniha „57 km od Taškentu“. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU. V doktorandskom štúdiu pokračovala v Budapešti a New Yorku, ako postdoktorandka v Brne. Momentálne pracuje ako komentátorka a redaktorka publicistiky v denníku SME a podieľa sa na príprave diskusnej relácie Večera s Havranom. Je tiež spoluzakladateľkou portálu Literat.sk, ktorý chce predajom kníh podporovať autorov.
Práve vám vyšla tretia kniha s názvom „Reflux“, úryvky rukopisu ste predstavili pred vyše rokom na literárnych podujatiach vydavateľstva KK Bagalu Čau o piatej, v akej fáze je pre vás text zrelý na verejnú prezentáciu?
Mala som v tej dobe uverejnený úryvok z pripravovanej knihy v časopise Romboid a Kali Bagala ma presvedčil, aby sme z toho prečítali. Oslovil Slávku Daubnerovú, ktorú som poznala ako vynikajúcu performerku, ale nikdy som nepočula jej hlas. Uvedomila som si to, až keď som ju počula čítať. Je to vždy zvláštne, keď svoj text počujem čítaný niekým iným, pretože to z toho robí akýsi cudzí text, nespoznávam to.
Ste citlivá na to, ako znie váš text verejne prednesený?
Všimla som si, že pri niektorých pasážach sa ľudia smiali a ja som mala pocit, že to nie je smiešne. Pri verejnom čítaní ľudia živšie reagujú, ako keď si sami čítajú. Nechcem ale pri písaní počítať s tým, ako to bude znieť. Nepíšem divadelné texty, skeče ani scenáre. Sú to veci, ktoré sú určené na čítanie v hlave a vlastne k nim nepatrí žiaden hlas.
Koľko trvalo napísanie „Refluxu“?
Kniha má tri časti. Prvá časť bola napísaná v tom istom čase ako „57 km od Taškentu“. Vydavateľovi Kalimu Bagalovi som vtedy odovzdala tri novely, dve sú dnes súčasťou „57 km od Taškentu“ a tretiu časť dal Kali vedľa a povedal, že toto je úplne iný text, ktorý by mohol byť jadrom niečoho väčšieho. To sa vlastne dá povedať aj o tých predchádzajúcich novelách, ktoré sú v druhej knihe, že to sú také skice románov, ktoré sa neuskutočnili.
Druhá a tretia časť sa skladajú z takých fragmentov dopovedávania, že čo sa dialo potom. To som písala, keď som bola vďaka Visegrádskemu fondu na pobyte v Prahe. Tam som mala čas dávať si dokopy materiál, rozmýšľať, písať v dlhších úsekoch, potom som už len dokončovala počas poobedí v bratislavskej Univerzitnej knižnici. Stretávala som sa zároveň s redaktormi, ktorých som požiadala, aby mi text pripomienkovali. Pomáhal Patrik Oriešek, keď mal cestu z Krakova a Dominik Želinský, keď prišiel z Brna alebo sme boli v kontakte mailom.
O vašej prvej knihe "Buchty švabachom" sa hovorilo ako generačnej výpovedi, kde ste zozbierali skúsenosti mladých Slovákov pracujúcich alebo študujúcich v zahraničí. V "Refluxe" opisujete, čo sa deje po návrate domov, myslíte, že aj tieto pocity sú podobné, zovšeobecniteľné?
Neviem, to nedokážem odhadnúť. Viacero ľudí, ktorým som sa snažila popísať o čom je „Reflux“ však hovorili, že im je taký pocit blízky. Že sa vrátia domov a s nikým si viac nerozumejú. A rozmýšľajú, či je to možno preto, že si s nikým nerozumeli ani predtým, ale zároveň majú svojich blízkych radi a napokon si zvyknú. Ktosi sa ma spýtal "A ako sa to skončí? Obesí sa alebo odíde?" Smiala som sa. Nemám talent na veľké drámy. Častokrát sa neudeje veľa, to ma zaujíma viac.
Jedna z postáv vašej knihy hovorí, že načo by ľudia knihy kupovali, knihy sú dnes drahé. Je 12,- EUR veľa?
Chcela by som, aby stála menej. Priala som si paperbackový obal, menší formát. Ale vydavateľ tvrdil, že také knihy kníhkupci nechcú. Nevyzerá to dobre na pulte, neviem. Podieľala som sa na výbere grafika a ilustrátorky, do cenotvorby ale zatiaľ nezasahujem. Možno by som mala. Neviem, koľko by tá kniha mala stáť, aby to bolo akurát pre každého. Mohli by sme platiť v percentách a nie fixných cenách, taká predstava sa mi páči.
Vytvorili ste čitateľom ďalšiu možnosť, ako sa dostať k vašim textom, a to za “mikročiastky”, symbolické poplatky vo výške niekoľkých centov, aká je zatiaľ odozva?
Súčasťou portálu Literat.sk sú stránky autorov, niektorí sa k nim už prihlásili, niektorých sa stále chystáme osloviť. Na tieto stránky môžu vešať aj staršie texty, ktoré sa už inde nedajú nájsť, keďže literárne časopisy zväčša nemajú online podobu ani archív. Tiež sem môžu pridávať ukážky z nových vecí. Páčil sa nám systém, že si čitatelia kúpia kredit a za jednotlivé texty zaplatia tak jednoducho, ako sa to dá a v centoch. Stále dúfam, že sa to ešte lepšie rozbehne.
Ste spoluzakladateľkou Družstva slovenských spisovateľov, ktoré ponúka členom a registrovaným autorom získať podiel na zisku z predaja tých kníh, ktoré si čitatelia objednajú prostredníctvom portálu Literat.sk, ako to funguje?
Portál Literat.sk funguje ako klasický e-shop, no podarilo sa nám dohodnúť rozdelenie sumy priaznivejšie pre autorov. Sú to samozrejme len symbolické peniaze, no v čase, keď sa za články, knihy, ale aj preklad a prácu s textom platia mizerné honoráre, je to stále niečo. Plus sme chceli, aby si autori viac vymieňali skúsenosti, aby dostávali lepší servis. Nedávno sa k nám pridal Pepčo Michalík z Braku s vlastnými predstavami, takže okrem zakladajúcich členov – Palo Boroš, Palo Weiss, Uršula Kovalyk, Mária Ferenčuhová a ja, autori, ktorí pristúpili alebo sa sľúbili a redaktor Matúš Mikšík, sme teraz získali aj dôležitého koordinátora, pretože všetci máme prácu a robiť kontinuálne na takomto projekte chce nasadenie a čas.
Ako sa vám podarilo nadchnúť pre túto myšlienku slovenské internetové kníhkupectvo a sieť kamenných kníhkupectiev Martinus?
Pochodili sme s Palom Borošom a Palom Weissom viacerých partnerov, kým sme rozmýšľali, kto by nám mal vlastne pomáhať. Či skôr vydavatelia alebo distribútori alebo kníhkupci. Od koho môžeme pre autorov žiadať viac peňazí. Napokon Martinus mal už vytvorený partnerský systém, ktorý nastavil Tomáš Ulej. On je sám autor a aj ľudia z kníhkupectva majú k autorom blízko, preto do toho šli. Je to praktická aj symbolická dohoda. My im prinesieme viac zákazníkov, oni sa s autormi výhodnejšie podelia. Už len získať pre to viac autorov a čitateľov, teda to najpodstatnejšie, aby nápad fungoval.
Ako sa vám darí dostať vaše texty za hranice slovenského jazykového územia?
V náplni práce to má Literárne informačné centrum a sčasti vydavateľ. Najviac však zaberajú, aspoň tak sa mi to zdá a potvrdila mi to aj Monika Kompaníková, stretnutia s ľuďmi. Teraz v apríli mi majú vyjsť dve prvé knihy v jednom zväzku v maďarčine. Celé sa to začalo tak, že som bola hosťkou na budapeštianskom Festivale kníh, kde som prezentovala „Buchty švabachom“ na paneli debutantov. Éva Karadi, šéfredaktorka literárneho magazínu Lettre, si ma už predtým všimla a vyšli mi vďaka nej viaceré preklady úryvkov v maďarčine. Pričinila sa Annamária Dósa, ktorá popri korporátnej práci prekladá a moje texty si nejak vzala za svoje. Práve ona postupne preložila obe knihy a Éva Karadi našla vydavateľa. V apríli bude Slovensko čestným hosťom toho istého festivalu a tam budeme prezentovať medzi inými aj moju knihu. Takéto náhody a nadšenie jednotlivých ľudí zatiaľ fungujú najlepšie.
Ako pulzuje bratislavský literárny život?
Zvykla som chodiť na štvrtkové akcie v KC Dunaj poriadané literárnym klubom, ktoré organizuje Ferči Malík, Kaliho spolupracovník a pravá ruka vydavateľstva. Po akciách sa stretávali ľudia na terase, fajčili a sťažovali sa, klasika. Odkedy robím na viac ako full time, nestíham bohému, škoda. Teraz to najviac buble okolo Kaliho obchodíku na Laurinskej a čoraz viditeľnejší je festival a vydavateľstvo Brak. Tiež ma upútalo nové vydavateľstvo Absynth, ktoré sa venuje reportážnej literatúre. Mám pocit, že som presne ich cieľová čitateľka: knihy na pomedzí pravdy a fikcie, žurnalistiky a beletrie. Navyše krásne spracované. Jeden gruzínsky známy mi napísal, keď mi vyšla druhá knižka: „Aká krásna kniha! U nás knihy nie sú také pekné.“ Myslím, že čo mi pamäť siaha, knihy u nás naozaj opekneli.
