Uršuľa Kovalyk (nar. 1969, Košice) je pomerne diskutovanou, mierne kontroverznou feministickou autorkou odvážnych literárnych próz a zaujímavou osobnosťou s vysoko vyvinutým sociálnym cítením. Externe vyštudovala odbor sociálna práca, pracovala s obeťami násilia a so svojím manželom založila a vedie Divadlo bez domova, kde pracujú s marginalizovanými sociálnymi skupinami netradičnou umeleckou formou, ako je divadlo, performance, spev alebo tanec. Vo vydavateľstve Aspekt jej vyšli knihy poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka (2002), Travesty šou (2004) a román Žena zo sekáča (2008).
Je autorkou divadelných a rozhlasových hier, držiteľkou ceny Inzine v rámci literárnej súťaže Poviedka 2001 a víťazkou slovenského národného kola celosvetovej literárnej súťaže o cenu Davida T. K. Wonga (2002). Najnovšie sa stala laureátkou ceny Bibliotéky za román Krasojazdkyňa.

Predstavuje ocenenie Cena Bibliotéky nejaký zlom vo Vašej spisovateľskej kariére? Vnímate ho skôr ako motiváciu do ďalšej tvorby alebo zadosťučinenie za tú predchádzajúcu?

Cenu Bibliotéky vnímam ako prestížne ocenenie spojené s finančnou odmenou. Je výborné, že taká cena existuje, lebo honoráre za písanie sú u nás ešte vždy výrazne podhodnotené. Ukazuje sa, že na knihách najviac zarába distribúcia a spisovatelia a spisovateľky sú kdesi na konci rebríčka. Myslím že peniaze prídu vhod každej spisovateľke. Uvedomujem si ale že cena neovplyvní moje budúce písanie... nebudem kvôli cene písať ani lepšie ani horšie. Keď sedím sama so sebou pri počítači a v mojej hlave sa preháňa nový text, všetky literárne ceny sú vzdialené, akoby ani neexistovali. Som iba ja, prázdny dokument vo worde a jediné na čo myslím je, že prvým kliknutím na klávesnicu začínam vytvárať novú realitu. Je to akoby som kráčala v tmavom lese s malou baterkou v ruke. Niekedy musím dávať pozor aby som nezablúdila a žiadna cena mi vtedy nepomôže. Vnímam však pozitívne, že cenu Bibliotéky získala ďaľšia autorka hlásiaca sa k feminizmu. Možno to motivuje iné feministické autorky.

Váš román Krasojazdkyňa bol ocenený ako najlepšie pôvodné knižné dielo slovenskej autorky za rok 2013, tušili ste už pri jeho písaní takýto úspech?

Pri písaní tohto románu, rovnako ako pri predchádzajúcich knihách, som nemala ani páru ako to s ním bude, či vôbec niekoho zaujme, alebo nedajbože získa nejaké ocenenie. Takto ja nikdy nekalkulujem. Vedela som, že sa hlási na svet nový text, ktorý bude zasa v niečom iný než predošlé a pri tom bude môj. Zaujímavé bolo, že sa mi celý príbeh „zjavil“ veľmi jasne, už na začiatku som vedela ako to skončí, vedela som akú formu a štýl bude mať text, obrazy ktoré mi plávali v mysli boli skoro skutočné. Keď som sa dopočula, že Krasojazdkyňa docválala medzi finalistky Anasoft litera a neskôr získala cenu Bibliotéky, ostala som ako obarená. Od malička mám pocit outsiderky na ktorý som si tak zvykla, že mi je nepríjemné ak je okolo mňa príliš pozornosti. Čo už... vysporiadala som sa s tým.

Literárna kritika sa zhodovala v tom, že Vaše texty pôsobia najsilnejšie v momentoch, kedy opúšťate svet mužov a nechávate ženám ich vlastný priestor, zobrali ste si to v Krasojazdkyni, kde muži v podstate absentujú, k srdcu?

Myslím si, že moje texty pôsobia silne aj keď riešim mužsko-ženské vzťahy, ale keďže ich neprikrášľujem a mužský svet otvorene kritizujem, irituje to literárnu kritiku. To že som opustila svet mužov nie je pravda, ja som v skutočnosti v mojom písaní nikdy neriešila mužský svet. Riešila som ženy, ktoré mali vďaka patriarchálnemu mužskému svetu problémy a snažili sa s tým vysporiadať. Samozrejme po svojom. K srdcu si ja veľmi veľa vecí neberiem a literárnu kritiku už vôbec nie. Krasojazdkyňa je najmä o ženách, preto lebo mala potrebu preskúmať vzťahy žien, dotknúť sa témy „ dcéra-matka“ bez moralizovania, ukázať netradičnú rodinu, mocné ženy aj ženy, ktoré moc zneužívajú. Skrátka som necítila potrebu riešiť mužsko-ženské vzťahy, ktoré aj napriek tomu sú v knihe prítomné tvoria však len akúsi kulisu.

Vaše texty sú veľmi spontánne a priamočiare, ako by ste sa príliš netrápili s ich formuláciami, je to len zdanie, alebo vznikajú Vaše prózy s takou ľahkosťou, s akou sa aj čítajú?

Možno je to tým, že si sadnem za počítač vo chvíli, keď viem čo idem písať, keď zo mňa text vyskakuje, tryská, núti ma klepkať po klávesnici... vtedy som mimo, v úplne inom svete. Keď skončím, prichádza práca v podobe škrtania a preformulovávania viet. Nikdy sa nenútim písať ak necítim tú naliehavosť, ktorá ma donúti ráno o štvrtej vstať a písať. Niekedy je to nebezpečné, keď mi to začne písať v hlave a ja náhodou šoférujem alebo prechádzam cez cestu plnú rýchlych áut... a vlastne som neprítomná, totálne mimo.

Práca principálky v Divadle bez domova súvisí s odborom, ktorý ste vyštudovali, je prínosom aj pre Vašu spisovateľskú tvorbu, premietajú sa niektoré postavy z divadla do Vašich próz?

Ďakujem bohu (ak existuje) za prácu v Divadle bez domova. Mám možnosť robiť jeden neopakovateľný sociálno-umelecký experiment. V divadle nerobím klasickú sociálnu prácu, ale využívam mnohé metódy a techniky, ktoré sa v tomto odbore vytvorili. Keď sme s Patrikom zakladali divadlo, mali sme obrovské šťastie. Ja som mala vzdelanie sociálnej práce a on herecké vzdelanie. Vytvorili sme tak určitý systém, ktorý udržiava hranice, štruktúru, dynamiku a zároveň umožňuje voľne divadelne tvoriť. Ja som naučila niektoré „sociálne“ prístupy Patrika a on mnohé „divadelné finty“ mňa. Divadlo funguje a tvorí už osem rokov. Myslím si, že umenie má terapeutické účinky, len sme na to akosi pozabudli. Väčšina ľudí chce umením zbohatnúť, získať slávu a pritom ho ľudia vymysleli, aby si liečili dušu. V tejto chvíli nedokážem povedať, či divadlo ovplyvňuje moje písanie. Viem že určite ovplyvňuje mňa a je iba otázka času, keď sa to nejakým spôsobom odrazí v mojej tvorbe.

Prináša spolupráca s bezdomovcami, telesne hendikepovanými, ľuďmi s psychiatrickou diagnózou alebo po výkone trestu aj nejaké úskalia?

Úskalia sú vo všetkom čo robíme. Jasné, že táto práca vyžaduje dodržiavanie psychohygieny, samovzdelávanie, citlivý prístup a dodržiavanie určitých pravidiel. Pracujeme s ľuďmi, ktorí sú traumatizovaní, alebo majú závislosti, psychické problémy... sú skrátka zranení a na to nesmieme nikdy zabudnúť. Nikdy sa nemôžeme zamerať na ciel ale na proces. Najväčším úskalím je pre nás neustály výdaj energie pri zháňaní finančných prostriedkov na činnosť. Nemáme žiadnu pravidelnú finančnú podporu alebo dotáciu, všetko záleží na našej šikovnosti, usilovnosti ale aj na filozofii grantových výziev a prístupe úradníkov. Niekedy som z toho unavená, donekonečna presviedčať donorov, že naša práca má zmysel a je v budúcnosti udržateľná. Nezabúdam však ani na seba, na svoje vlastné sny, potreby. Písanie je niečo, čo ma udržuje v rovnováhe a dáva mi energiu, lebo pracujem sama. Je to úplne iná umelecká práca, než čo robím s hercami/herečkami v divadle. Viem, že mi pri práci s klientmi hrozí syndróm vyhorenia a preto som rada, že píšem samostatne, že písanie patrí len mne.

Čo môže náhodilý divák očakávať od predstavenia Divadla bez domova? Aký to preňho býva zážitok, načo sa má pripraviť?

Má sa pripraviť na nevšedné umelecké zážitky a stretnutia s ľuďmi, ktorých stretáva možno denne na ulici. Niektorí naši herci/herečky sú zároveň predajcami časopisu Nota bene. Určite sa divákovi a diváčke zmenia v hlave poučky o tom čo je divadlo, myslím že sa v ňom oslabia mnohé predsudky, ktoré o bezdomovcoch a telesne postihnutých mal. Väčšina divákov nám hovorí, že to bol pre nich veľmi silný zážitok, profesionálni herci, ktorí videli naše predstavenia boli nadšení z hereckého prejavu niektorých našich hercov/herečiek. Oni totiž neprehrávajú, dokonca ani nehrajú, jednoducho tú svoju postavu žijú. Ak sa pozriete na ich tváre, do ktorých sú zapísané všetky (dobré aj zlé) chvíle, ktoré prežili na ulici, nepotrebujete už vidieť nič iné, je to esenciálne umenie.

Čím sa aktuálne zaoberáte?

Aktuálne žijem festivalom ERROR. Už ôsmy rok robíme jediný festival bezdomoveckých divadiel v Európe. Chodia k nám bezdomovecké divadlá z Nemecka, krajín V4, Slovinska, Holandska dokonca k nám tohto roku príde Arménsko-Turecká umelecká skupina žien. Rozhodli sa spolu robiť divadlo aj napriek (alebo práve preto) konfliktom, ktoré medzi sebou tieto dva národy mali a ktoré dodnes pretrvávajú. V Slovinčine by mi mala vyjsť poviedková kniha Travesty šou, prekladateľka Julia Sherwood ju prekladá do angličtiny, preklad by mal byť hotový niekedy na jar. Plánuje sa preklad Krasojazdkyne do maďarčiny, ale to je ešte vo hviezdach.

Ako sa Vám tvorí v tomto autorskoprávnom prostredí? Máte základné informácie o autorských právach, kde ich získavate? Čo by ste chceli mať v novom autorskom zákone?

Všetky umelecké výkony našich hercov a herečiek máme ošetrené alebo zmluvou o umel. výkone alebo zmluvou o dielo, samozrejmosťou je vyplácanie honorárov. Hudbu do divadelných hier nám skladá jeden hudobník, ktorého autorské práva sú tiež ošetrené zmluvou o dielo. Nám by veľmi pomohlo, keďže tvoríme so sociálne vylúčenou skupinou a hráme pre divákov zdarma, ak by existovala výnimka a v takých prípadoch akým sme napr. my, by divadlo nemuselo platiť za polovicu piesne použitej v inscenácii, aby stačilo uviesť autora a zdroj odkiaľ tú skladbu máme. Boli by sme slobodnejší pri výbere hudby. Mne osobne ako autorke nevadí ak niekto chce použiť/zverejniť moju poviedku v hre alebo v periodiku bez vyplatenia autorskej odmeny vtedy, ak sa mi predtým ozve a vypýta si súhlas, ak je to projekt, ktorý nevytvára zisk a moje dielo v ňom nie je dehonestované. Nový autorský zákon by mal podľa mňa riešiť aj výšku honorárov za umelecké diela, pokúsiť sa prísť na sumu ktorá ohodnotí duševnu prácu a reálne výdavky na život spisovateľov, spisovateľky a iných umelcov.

LITA ďakuje autorke za rozhovor.