Michal Blaško (1989) v súčasnosti študuje tretí ročník Filmovej a televíznej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Predtým absolvoval dva roky na Filmovej akadémii Miroslava Ondříčka v Písku, kde študoval scenáristiku, dramaturgiu a réžiu pod vedením režisérky Zuzany Zemanovej. Medzi štúdiami natočil krátkometrážny film Zídka, ktorý získal niekoľko medzinárodných ocenení. V rámci druhého ročníka na VŠMU natočil krátkometrážny film Strach, prezentujúci príbeh mladého chlapca Mareka, ktorý sa stane svedkom násilného útoku v autobuse. Celú situáciu si nahrá na telefón, čím sa stáva priamym účastníkom nešťastia a musí znášať katastrofálne následky.

Váš film Strach získal na festivale študentských filmov Áčko cenu za najlepší scenár a najlepší hraný film, s akými očakávaniami ste film prihlasovali?

Áčko pre nás v prvom rade znamenalo konfrontáciu so slovenským divákom. Ešte predtým sme film premietali na klauzurných skúškach a v nehotovej verzii, čo nás všetkých bolelo, preto bolo pre nás zaujímavé sledovať, akým spôsobom film bude či nebude fungovať. Asi každý člen štábu dúfal v nejakú nomináciu, ale nepočítali sme dopredu naozaj s ničím. Z ocenení sme boli všetci samozrejme príjemne prekvapení a vážime si ich o to viac, že sme celý film robili z vlastných nákladov bez akejkoľvek externej pomoci.

Prihlásili ste Strach aj na nejaký zahraničný festival? Aké sú naň zatiaľ ohlasy?

Film mal ešte pred Áčkom svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiáne, kde sme dostali veľmi dobré odozvy a tým sa akoby odštartovala jeho ďalšia cesta po svete. Ozvali sa nám z filmových festivalov v Tirane, Paríži, Prahe, kde by mali záujem zaradiť film do súťažných sekcií, no asi najviac sa tešíme z nominácie z filmového festivalu v Číne, kde získal predstaviteľ našej hlavnej postavy nomináciu na najlepšieho herca spomedzi takmer tritisíc prihlásených filmov.

Ako ste film financovali?

S financiami sme zápasili počas celej prípravy a realizácie filmu. Všetko sme hradili z vlastného vrecka vzhľadom na to, že naše žiadosti o rôzne granty nevyšli, čo je celkom pochopiteľné prihliadnuc na to, že išlo o cvičenie druhého ročníka. Veľmi nám pomohla koprodukcia s pražskou FAMU, ktorá nám poskytla obrovské množstvo techniky, ktorú by sme si za iných okolností nikdy nemohli dovoliť.

Aké je Vaše pedagogické vedenie, máte pocit, že pedagógovia rozvíjajú Vaše autorské kvality?

Mojimi vedúcimi ročníka sú režiséri Peter Bebjak a Róbert Šveda. Obaja stáli už pri zrode nápadu nášho filmu a veľmi mi pomohli svojimi pripomienkami a návrhmi, ktoré posúvali pôvodnú myšlienku stále ďalej a ďalej. Bez ich pomoci by sa scenár nikdy nedostal do takej fázy, v ktorej sa nachádzal týždeň pred natáčaním.

Sú aj také názory, že sa práca režiséra príliš intelektualizuje na úkor praktického aspektu tejto autorskej profesie, čo si o tom myslíte?

Neviem to veľmi vysvetliť, pretože v našich podmienkach sa pozície dosť často prekrývajú a navzájom ovplyvňujú. Na katedre sme primárne vedení k tomu, aby sme dokázali pracovať s človekom ako hercom. Je to naša najväčšia zodpovednosť a častokrát sme nabádaní k tomu, aby sme nedbali tak o vizuálnu stránku, ako o to, či sú herci zvládnutí alebo nie. A to je častokrát to najťažšie, čo sa dá pri filme dosiahnuť.

úplne vľavo — Michal Blaško

Chodíte v rámci štúdia aj na profesionálne natáčania?

Je asi na každom študentovi, akým spôsobom sa dostane medzi profesionálne natáčanie. Pri technickejších profesiách je to o niečo jednoduchšie, ale vzhľadom na malú komunitu, ktorá u nás je, je to dosť otvorené.

Formuje sa už teraz na škole okruh Vašich budúcich kolegov?

Najdôležitejšie na celej škole je spoznávanie ľudí. Myslím si, že už v prvom ročníku sa vytvárajú kolektívy, ktoré budú spolupracovať ešte niekoľko rokov. Praktické cvičenia, ktorých za rok musíme absolvovať hneď niekoľko, nám umožnia vytvoriť si stály kolektív ľudí, s ktorými sa nám najlepšie pracuje a spoločne sa každým cvičením zdokonalovať. Ale je to naozaj individuálne, pretože je dôležité, aby ste v človeku, s ktorým budete pri niečom ako je film spolupracovať, boli na rovnakej predstave toho, čo chcete dosiahnuť a aby ste si sadli hlavne ako ľudia. Ja to tak mám s kameramanom Adamom Machom, s ktorým sa poznáme už niekoľko rokov, a produkčným Jakubom Brychtom, bez ktorých by Strach nikdy nedospel do takého výsledku, v akom je teraz. Ale tých ľudí je samozrejme omnoho viac.

Vo svojom filme ste spracovali celospoločensky rezonujúce témy násilia, ale aj šikany. Sú ešte nejaké témy, o ktorých do budúcna uvažujete?

Téma šikany bola v scenári prítomná už pri prvej verzii a je to jedna z mála vecí, ktoré v ňom zostali aj pri tej poslednej. Pôvodne som sa chcel šikane venovať vo väčšej miere, dokonca mala byť ústredným motívom toho, čo náš hrdina natočí na telefón, ale postupom času som si začal uvedomovať, že to nie je to najdôležitejšie, čo by som chcel do filmu dostať. Násilie prezentované vo filme je násilie, ktoré môžeme každý deň vidieť na internete. Kvôli scenáru som videl kvantum podobných videí a všetky majú spoločné to, že osoba, ktorá ten záznam vytvára, zostáva v anonymite. Viac ma preto zaujímalo to, čo sa odohráva za kamerou, teda v človeku, ktorý je svedkom niečoho podobného, ako násiliu samotnému.

Aká tvorba formuje Váš filmársky náhľad?

Všetko ma nejakým spôsobom ovplyvňuje – či je to spolužiakov film alebo niečo, na čo náhodne kliknem na internete. Výrazne ma ovplyvňujú pedagógovia, ktorí mi naznačujú smer, akým by sa scenár mohol uberať a je len na mne, či sa pre to rozhodnem alebo nie. V mojom prípade dám pri scenári vždy názor kameramana Adama Macha, ktorý je pre mňa najlepším dramaturgom a presne vie, či niečo funguje alebo nie. Je to hlavne v prípade, že sa venujem nejakej špecifickej situácii v takej miere, že už od nej nemám odstup a potrebujem triezvy pohľad.

Čo by ste chceli točiť ďalej?

V najbližšom roku nás čaká príprava a realizácia bakalárskeho filmu, na ktorý sa mi podarilo dať dokopy rovnaký štáb, ako tomu bolo pri Strachu, preto sa na to veľmi teším. Čo sa týka komerčnej sféry, je to asi súčasť toho, na čo sme všetci počas celých tých rokov štúdia pripravovaní. Preto sa tomu asi chtiac nechtiac nevyhneme. Je to úplne prirodzená stránka našich profesií, ktorá sa odvíja od ponuky práce.