Nedávno vám vyšla kniha memoárových poviedok ...až pod čiernu zem priam súčasne s portrétom v rámci novej edície Divadelného ústavu Rozhovory. Ako si teraz po rokoch cenzúry a zákazov činností užívate možnosť slobodne tvoriť pod svojím menom?

Som rád, že sa mi po vyše šesťdesiatich rokoch podarilo dokončiť spomienky na PTP (pozn. Pomocné technické prápory), pretože to bola téma, ktorá mi celé desaťročia vzdorovala. Čokoľvek som o nej napísal, znelo falošne. Pochopil som, že sa tam nedá veľmi fabulovať, treba akceptovať fakty. Som dvojnásobne rád, že som to stihol napísať počas dlhého pobytu po nemocniciach, keď mi písanie pomohlo udržať sa nad vodou. Cítim isté zadosťučinenie, pretože fúra ľudí už nežije a ich osudy by si zaslúžili aspoň malé svedectvo.

Spomínali ste, že v knihe sú spracované zážitky staré viac ako 60 rokov. Je neuveriteľné, aké podrobné informácie a detailné obrazy ste zachytili. Ako sa s vekom mení vaša pamäť, pracuje teraz lepšie tá dlhodobá?

Zrejme sa mi vracajú staré príhody, pretože dnes, keď dočítam knihu, o deň si nepamätám ani ako sa volal hrdina. Vôbec mi vypadávajú mená: keď chcem niekoho osloviť, neviem si spomenúť, dokonca sa mi to raz stalo aj pri živom rozhlasovom vysielaní. Zrejme je to akási „staropamäť“ na dávne spomienky. Pri písaní svojich Pamätí sklerotika, na ktorých pracujeme s Petrom Krištúfkom, som zistil, že možno budú pre mnohých ľudí sklamaním. Všetci sa tešia, že budem písať o období Kultúrneho života, Divadla na korze alebo rokoch strávených na ministerstve kultúry, ale mne tam naskakujú najmä veci z detstva, o ktorých som už ani netušil, že som ich zažil. Vidím otcov obchod a pánov, ktorí už 50 rokov nežijú, ako tam vzadu sedia a rozprávajú si vtipy, to bol za vojny malý ostrovček slobody. Pamäť sa mi nejako vracia dozadu.

Kedy plánujete vydať rozpracované Pamäti? Bola kniha rozhovorov Tiny Čornej ich predzvesťou, v ktorej ste tiež rekapitulovali rôzne kapitoly svojho života?

Pamäti existujú zatiaľ len v hrubých obrysoch, záznam o rozsahu asi 500 strán, ktoré treba zredigovať. Zistil som, že na to sám nestačím. Stratil som odvahu, keď som pri čítaní našiel tri začiatky, každý iný, z inej strany, a všetky sa mi zdajú zaujímavé. Ktorý teda vybrať? Tak som to hodil na Petra Krištúfka a ja si vyhradzujem poslednú korektúru. Dúfam, že to zvládneme, hoci sme obaja všeličím zaujatí. Sú tam veci, pri ktorých by možno bolo celkom fajn, keby vyšli. Sú ako isté svedectvo o dobe, o detstve, o časoch pred vojnou a po nej. Mal som obavy zo záznamu hovoreného textu, ktorý je iný, ako keď človek píše, ale teraz po rozhovoroch s Tinou Čornou som nabral odvahu.

Píšete, publikujete, vychádzajú vám knihy, aké máte skúsenosti s ich vydávaním a zháňaním peňazí?

Nemám veľké problémy, pretože všetky moje veci vyšli u môjho dvorného vydavateľa Kolomana (Kaliho) Kertésza Bagalu, ktorý zapríčinil, že som vôbec začal niečo vydávať. Na začiatku, keď sme sa zoznámili, mi povedal: „Dajte mi čokoľvek, ja vám to vydám,“ a doteraz je z toho 7 kníh. Bez neho si neviem predstaviť mladú slovenskú literatúru, a pritom sa pretĺka neuveriteľným spôsobom. Neviem, koľkokrát zbankrotoval a znova sa zodvihol a vydáva ďalej. Bez neho by sme my, „mladí“ autori nemali veľké šance. Vydáva to, čo sa mu páči, navyše v príťažlivej výtvarnej podobe. Nie nejaké prepychové vydania, skôr by som povedal, že robí z nedostatku cnosť. Keď je to dajme tomu len paperback, výtvarník nepredstiera prepych, naopak, zdôrazní tú „paperbackovitosť“ ako tvorivý zámer. Dúfam, že nie som zaujatý, ale jeho knihy sa mi vyslovene páčia a pri mojich textoch ladia s mojou predstavou.

Máte veľmi široký okruh sympatizantov, aj mladých ľudí, na besedách a čítačkách máte vždy plno, je pre vás dôležitý vzťah s čitateľmi?

Samozrejme, čitatelia sú dôležití, je to pohľad z iného sveta. Keď hovoríte s čitateľom, ktorý má svoj názor, prípadne nesúhlasí, rodia sa veľmi príjemné besedy a polemiky. S Kalim som chodil po knižniciach po Slovensku a na besedách som zistil, že mladí čitatelia stále existujú. Povedzme, na prešovskej univerzite boli posluchárne vždy plné a 50 kusov Liečiteľa Marka Vadasa sa predalo za 10 minút. Pritom som čakal skôr „analfabetskú“ generáciu, ktorá sa pripravuje o pôžitok z papierových kníh.

Ste známy ako vášnivý čitateľ a knihomoľ, ako si delíte čas medzi čítanie a písanie?

Máte pravdu, človek zväčša robí večer alebo v noci, a keď tak sedí nad papierom, odrazu si povie, ale veď toľko dobrého už bolo napísané - a vytiahne knihu alebo časopis... Napríklad nedávno som dokončoval ešte jednu knihu fejtónov, ktorá je v tlači a mala vyjsť spolu s tým PTP. Volá sa O čase i nečase a keď som pracoval na oboch, vôbec som sa nedostal k čítaniu.

Inak, obrazne povedané, píšem, až keď počujem hučať rotačku. To je vplyv novín – vážne to začína byť, až keď treba nakŕmiť rotačku. To je definitívny posledný termín, ktorý treba dodržať. Do šuflíka som nikdy nepísal – nepočul som rotačku. Aj keď som kedysi robil doslovy k detektívkam, písal som ich v noci pred odchodom posledných korektúr do tlačiarne, hoci predtým som mal dva mesiace čas.

Máte veľa načítaného, ste literárny vedec, dôkladne poznáte slovenskú i svetovú spisbu, necítili ste rešpekt vstúpiť svojimi literárnymi počinmi do sveta vašich literárnych vzorov?

Nikdy som si netrúfol pomeriavať sa s „mojimi“ autormi. Začal som písať už v sexte, takže som mal asi 16 rokov a písal som naivné študentské humoresky, ktoré vychádzali po časopisoch. Bolo mi jasné, že nie som Saroyan alebo ktosi podobný. No dnes, nejeden z autorov, ktorí ma očarúvali ako chalana tak trocha stratil na veľkosti, pretože som prišiel na to „ako je urobený Gogoľov Plášť“ (aby som parafrázoval názov známej štúdie). Dnes už rozoznám konštrukciu či šablónu od ozajstného zážitku a originálneho videnia. Navyše som dlhé roky písal najmä literárne kritiky a pri recenziách prídete na všeličo.

Ste nielen literárny vedec, ale aj prekladateľ a výtvarný a divadelný teoretik, máte široký okruh záujmov, čo z toho vás momentálne najviac zamestnáva?

Od malička ma zaujíma literatúra, humor a dobrodružstvo. Cez humoresky som sa dostal k uvažovaniu o humore a cez úvahy a kritické príspevky ku karikatúre. Nedávno som mal dlhšie obdobie, keď som sa venoval predovšetkým karikatúre. Písal som o nej kritiky, otváral výstavy, dokonca som o nej vydal dve knihy, Päťadvadsať a O karikatúre. Ďalšia kniha mala byť Šesťadvadsať, rok po Päťadvadsať, ale potom sa to zaseklo. Jednak v ten rok neboli peniaze a potom ma už začali zaujímať iné veci, tak som sa od karikatúry vrátil k literatúre. Chcel by som vydať knihu O humore a mystifikácií: publikované články a recenzie, časť dopíšem tak ako predtým pri knihe O detektívke. Teraz chystám ďalší diel fejtónov - skôr o kultúre, umení či detektívkach. Skrátka základné témy, dobrodružná literatúra a humor.

Sledujete aj tvorbu svojich mladých kolegov (prekvapilo ma vaše vyjadrenie k Slovenčine pre samoukov rapera Beneho). Je niekto, kto vás zaujal a u koho ste rozpoznali povedzme výnimočný potenciál?

S Benem som dokonca vystupoval v jeho programe v divadle GUnaGU. Kali potreboval posudok na grant, tak som mu ho napísal. Nakoniec ho použil ako doslov k Beneho textom. Mám rád mladých autorov, mal som ich rád už ako redaktor, pretože sa mi s nimi výborne robilo. Dalo sa im vysvetliť, že to asi nie je dobré a dali sa presvedčiť, aby to urobili inak. Mám rád povedzme Tomáša Horvátha či Marka Vadasa. Obdivujem ich talent a odvahu. Aj Peter Krištúfek je veľmi nadaný, s impozantnou fantáziou. Veľmi mi pomohol aj v ťažkej zdravotnej kríze. Nebyť jeho nadľudského úsilia, s akým zreorganizoval moje knihy, nemohol by som sa vrátiť aj s „chodítkom“ z nemocnice. Rád sa priatelím s mladšími, môj register kamarátov siaha od Tomyho Janovica, Pavla Vilikovského a Dušana Dušeka po Viktora Suchého, Danku Kapitáňovú či Moniku Kompaníkovú a Beneho. Keď sme chodili na besedy po Slovensku, vždy bola v aute skvelá atmosféra.

V každom rozhovore sa vy aj pán Lasica zhodujete v tom, že rok strávený v Divadle na korze bol najkrajším rokom vôbec. Môžete tú atmosféru popísať aj generácii, ktorá nemala to šťastie ju zažiť, dá sa ešte k niečomu pripodobniť?

Nebol som priamo pri zakladaní Divadla na korze, ale už pri začiatkoch, ako sa rozbiehalo. Vládla v ňom mimoriadna atmosféra. Znie to ako fráza, ale priam ste ste cítili chuť ľudí niečo urobiť a bez rozmýšľania boli ochotní svojej túžbe čokoľvek obetovať.

Myslíte, že v súčasných slovenských divadelných súboroch alebo umeleckých kolektívoch už nie je také nasadenie a tvorivá energia?

Určite sú, povedzme v SND i po celom Slovensku nadaní mladí herci, ale v tom čase SND bolo typické akademické divadlo solídnych pánov a dám. Fungovalo na iných princípoch, malo záväzky voči strane a vláde. Dnes je Národné divadlo organizované inak a vedené ideálom moderného a odvážneho divadla. Ale je to stále inštitúcia, a nemyslím to vôbec pejoratívne. Korzo bola partia priateľov, rovných medzi rovnými. Napríklad traja najmladší Labuda, Dančiak a Paľko Mikulík opustili Národné divadlo a prišli k nám do neistoty. Korzo malo skvelú tvorivú až spaľujúcu atmosféru, priam horeli. Bola to koncentrácia talentov, či to už boli Lasica a Satinský, smotánka slovenského humoru, mladá činohra a ako tretí súbor Prúdy – s Hammelom a Vargom. Keď nás definitívne zrušili, pri poslednom predstavení sme všetci plakali.

LITA ďakuje p. Fӧldvárimu za poskytnutie rozhovoru, autorizáciu a súhlas s jeho uverejnením.