Vyše 12 rokov pedagogicky pôsobíte na Divadelnej fakulte VŠMU, nedávno ste dosiahli najvyššiu akademickú hodnosť – titul profesor, čo považujete za zásadné pri formovaní budúcich mladých autorov?

V prvom rade fakt, že každý z nich je individualita a pre svoju umeleckú „činnosť“ by mali mať motív, ktorý je následne zdrojom akejsi ťažko definovateľnej vôle k zbesilému hľadaniu príbehov a tém vhodných pre osobnú výpoveď.

Vnímam umenie ako čosi výsostne osobné a z tohto faktu musí vyrastať aj snaha vypovedať - o tom, čo ma irituje, o tom, kto som, čo je to za svet, ktorý ma obklopuje, ako formulovať svoj postoj k nemu a napokon do konca života hľadať zmysel tejto málo pragmatickej aktivity. Toto všetko je na začiatku. A potom nasleduje technika a technológia písania, špecifiká dramatického textu... atď.

Práve beží na Rádiu Devín cyklus Fórum mladých autorov, kde dostalo 10 vašich poslucháčov možnosť nahrať svoju minidrámu a byť pri samotnej realizácii. Režisér Laco Kerata sa vyjadril, že práce sú prekvapivo kvalitné. Ako ste vy spokojný s úrovňou vzniknutých hier a v čom sú podľa vás poslucháčsky atraktívne?

Úroveň vzniknutých hier nehodnotím, tak ako som sa (ako tvorca) roky učil nehodnotiť umenie ako také. Aj pri našich hodinách autorského semináru tento fakt neustále zdôrazňujeme, keďže sa o každom výstupe bavíme, každý má šancu sa vyjadriť k tomu ďalšiemu, každý má možnosť vysloviť, čo podľa neho v texte „funguje“, čo nie a najmä prečo si to myslia. Rovnako i ja.

Tieto texty vznikli ako jedno z množstva zadaní, ktoré svojim študentom dávam, keďže ide predovšetkým o to, aby sme písali a písali a písali a písali... Kvalitný text sa nezrodí sám od seba, takých géniov nie je na svete veľa, ktorí si sadnú k počítaču a na prvý krát napíšu použiteľný text. To je možno kritérium bližšie k tomu, čo hľadáme. Použiteľnosť textu pre ďalší vhľad ďalších tvorcov, teda cesta k interpretácii. A napokon k prezentácii, čo sú dva aspekty, ktoré sú špecifické len pre formy dramatické. Teda javisková/či rozhlasová, filmová alebo TV/ realizácia textu a jeho prezentácia v novej forme.

A čo sa týka poslucháčskej atraktivity, ako som už spomínal, na prvom mieste je pre mňa výpovedná hodnota, ktorá by mala mať ambíciu vybudiť reakciu, nech už je akákoľvek. Nemám potrebu tlačiť ich k tomu, aby každý ich text bol škandálom, ale viem, že im nechcem brániť, ak majú potrebu zaoberať sa témami, ktoré možno nie sú len žánrovými obrázkami zo života pospolitého ľudu. A verím, že ani tieto texty neboli. A v tom sú pre mňa v celej skladbe desiatich textov mimoriadne výpovedné, a teda atraktívne.

Máte vypracovanú metodiku písania, podarilo sa vám aj vďaka nej zbaviť „útrap pri písaní dramatického textu“?

Nie, nepodarilo, útrapy patria k tvorbe, rovnako ako radosť a obrovská miera satisfakcie. Čiže by som asi mal po rokoch opraviť názov tejto metodiky, a skôr napísať, ako útrapy zmierniť, alebo ich prijať ako nevyhnutný aspekt písania. Táto metodika sa samozrejme vyvíja a pracujem už na akejsi reedícii, keďže od čias jej vydania som sa, aj vďaka svojim študentom, posunul zasa niekam inam.

Veľa vašich textov vzniká na objednávku, má takéto písanie svoje špecifiká?

Písanie „na objednávku“ je pre autora v mnohom uspokojivé. Istota javiskovej realizácie je totiž pointa k naplneniu zmyslu písania dramatického textu. Rovnako je mimoriadne prospešné (hovorím za seba, neviem, ako je to u iných) poznať hercov, ktorí postavu budú hrať. Tento fakt nejakým spôsobom (možno podvedome) určuje aj výber jazykových prostriedkov a myslenie charakteru pri písaní dialógov a úvahe nad ich konaním (pravdepodobnosť toho, čo robia).

Mnohým „objednávka“ pripadá príliš zväzujúca pre svoj vlastný autorský rozlet, pre mňa je však často krát mantinel ďaleko oslobodzujúcejší, než keby som sedel pred bielym papierom a nemal o čom. To mi však našťastie tiež nehrozí, lebo sa mi rokmi nakopilo toľko materiálu, ktorý by som rád spracoval, že vlastne vďaka „objednávkam“ nemám čas sa k nemu ani prepracovať. Ale som presvedčený, že ten čas príde.

Často pracujete s historickými/životopisnými látkami, v čom vám to vyhovuje?

Nebude zrejme náhoda, že sa už niekoľko rokov intenzívne hrabem v histórii a hľadám tam odpovede pre moju vlastnú súčasnosť. Chcem tomu, čo sa deje v prítomnosti rozumieť, aspoň čiastočne, a jednoduchou skúsenosťou som zistil, že pátranie v minulosti mi v tom extrémne pomáha. A tým, že tieto témy, príbehy, osobnosti skúmam a veľa mi to prináša, snažím sa presvedčovať sám seba, že to veľa prináša aj tým, ktorí sa na to neskôr dívajú. Vlastne mi nič, okrem tejto „nádeje“ ani neostáva. Inak by som to už zrejme dávno „zapichol“.

Musí to byť veľmi náročné na štúdium reálií a kontextu, nie je menej zväzujúce pracovať s fikciou?

Je to náročné, ale je to najlepšia cesta, ako sa, o. i., naučiť zodpovednosti voči látke, ktorú spracúvate do dramatickej podoby. Áno, je to náročné, ale uvedomil som si, že od detstva som mal rád príbehy, v ktorých išlo o pátranie, hľadanie pokladov, prepracovávanie sa cez rôzne prekážky, a vyslovene som zbožňoval, ak to súviselo s minulosťou, ktorá pre mňa vždy niesla aspekt tajomstva. A tajomstvo je príťažlivé.

Písanie o historických osobnostiach je vlastne čosi podobné, aspoň v tej prvej fáze. Je to hľadanie „pokladov“, archeológia situácií, emócií a snaha vnímať ich archetypálny, teda vlastne metaforický význam pre súčasnosť. Je to jednoducho komplikované dobrodružstvo s množstvom nástrah a pascí, ale zároveň je to akési obrusovanie diamantu v hĺbke vlastnej duše. Teda verím, že tam niekde je, tak ako verím, že ho vo svojej podstate má v sebe každý. Minulosť nie je len zdroj poučenia, je to skôr skúsenosť, ktorú mám, prostredníctvom skúmania a neskôr tvorby, možnosť zažiť ako svoju vlastnú. A tak ju aj vnímam. Nikdy to pre mňa nebolo zväzujúce. Možno zaväzujúce, ale v konečnom dôsledku oslobodzujúce.

V marci SND uvedie vašu hru Slovo Válkovo. Kto inicioval jej vznik a ako prežívate blížiaci sa dátum premiéry?

Vznik hry iniciovala dramaturgia činohry (v tejto suvislosti spolupracujem s Mirkou Kičiňovou), resp. riaditeľ činohry, pán Polák. Cesta k Válkovi, ako k objektu „skúmania“ však bola dlhšia, vybral som si ho viacmenej sám, na základe dlhodobejšej diskusie s predstaviteľmi Činohry SND a ďalšieho množstva osobných motivácií. Každú hru, ktorú napíšem, prežívam absolútne osobne, pretože tak vnímam i svoj vzťah k divadlu. Inak to neviem robiť. A vlastne ani nechcem.

Preto sú moje pocity naviazané na moju ambíciu prostredníctvom tejto hry opäť vypovedať o niečom, čo vnímam ako podstatné, kľúčové, zásadné... takže som nervózny ako vždy, či sa nám podarí túto ambíciu naplniť. Iný druh pocitov v tejto súvislosti neprežívam.

Viete po toľkých realizovaných projektoch predpokladať úspech tej-ktorej inscenácie? Môžete si dovoliť tvoriť bez ohľadu na to, aby ste sa prispôsobovali diváckemu vkusu? Nemrzí vás, ak sa hra nestretne s pochopením a stiahne sa predčasne?

To sú hneď tri otázky. Mám pocit, že čím dlhšie robím divadlo, tým menej dokážem predpokladať to, ako inscenácia „dopadne“. Mám už všetky druhy skúseností, takže jediné, čo dokážem povedať je, že ma asi už nič zásadne neprekvapí. Rozpor medzi výsledkom a očakávaním je absolútne bežným výsledkom našej práce.

Dovoliť si tvoriť bez ohľadu na to, aby ste sa prispôsobovali diváckemu vkusu je luxus, ktorý si tvorca musí vedieť dovoliť, ale rovnako musí vedieť to, kedy si tento luxus dovoliť môže.

Inštitúcie podporované štátom to v tomto majú často jednoduchšie, hoci sa akosi všeobecne rozmohol názor, že „provokovať“ za štátne peniaze „by sa nemalo“. Tento názor považujem za scestný. A ak sa nejaký tvorca tvári, že ho nemrzí, keď sa jeho hra stretne s nepochopením, nebodaj tvrdí, že je to to, čo chcel dosiahnuť, podľa mňa klame.

Pôsobili ste aj ako kurátor festivalu Divadelná Nitra, čo si myslíte o repertoároch a ponuke slovenských divadiel?

Odpoveď na túto otázku je témou na dizertáciu. Kompletný prehľad o repertoároch slovenských divadiel som mal cca pol roka (v čase, kedy som „kurátoroval“), odvtedy už ubehol ďalší rok a pol a ja som zasa len bežný „konzument“. To, čo som si o tom myslel v tom čase, som sa snažil stručne explikovať vo festivalových tlačovinách. Ale ak mám formulovať nejaký pocit, som rád a možno by sme všetci mali byť radi, že vôbec „divadlo žije“. Aj v podmienkach, ktoré sú z roka na rok nedôstojnejšie.

V roku 2001 Vám vyšla úspešná kniha poviedok Hra na smiech, nechystáte ďalšie knižné vydanie svojich textov?

V Divadelnom ústave aktuálne chystajú vydanie výberu mojich dramatických textov (7-mich), čo ma mimoriadne teší. Aj keď moja predstavivosť nie je natoľko silná, aby som si dokázal predstaviť čo i len jediného dobrovoľného čitateľa svojich divadelných hier v tejto krajine.