Výbor LITA je orgánom kontroly, tvoria ho deviati členovia volení tajným hlasovaním Valného zhromaždenia tak, aby v ňom boli pomerne zastúpené všetky kategórie členov. Medzi jeho výlučné právomoci patrí napríklad kontrolovať riadenie a hospodárenie LITA a vyplácanie odmien, schvaľovať zásadné otázky a postupy, podmienky zmlúv, sadzobníky.. atď. V sérií krátkych rozhovorov postupne predstavujeme všetkých novozvolených členov Výboru.
— Martin Kellenberger, foto: © Anton Sládek
MARTIN KELLENBERGER (1957) je významný maliar, grafik a ilustrátor. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, ale i animovanému filmu. Je veľkým znalcom hudby, literatúry, histórie a filozofie, čo ovplyvňuje aj jeho výtvarné myslenie. Jeho ilustrácie získali mnohé ocenenia v súťažiach Najkrajšie knihy Československa a Slovenska i prestížnu Cenu Ľudovíta Fullu a úspechy žne aj jeho voľná maľba. Vystavuje na Slovensku i v zahraničí (Praha, Budapešť, Missouri, Štrassburg, Paríž, Moskva). Pracoval ako výtvarný redaktor vo vydavateľstvách Tatran a Mladé letá a aktuálne pôsobí na výtvarnej katedre Fakulty architektúry STU. Vo Výbore LITA zastupuje autorov výtvarných diel. V čase vzniku rozhovoru sme ho zastihli pri prípravách svojich dvoch výstav, ktoré sa stali aj predmetom našich otázok.
Len prednedávnom sa konala vernisáž monografickej výstavy v Oravskej galérii s názvom Spev sveta, ktorá je prienikom vašou doterajšou tvorbou. Predstavuje ju kolekcia približne 50 vašich diel, aká je koncepcia výstavy?
Nie je to aktuálna výstava, ale výber, ktorý sme koncipovali s kunsthistorikom Ľubom Podušelom tak, aby tam boli aj staršie veci, z obdobia 80-tych, 90-tych rokov, ale prevažnú väčšinu tvoria súčasné maľby z rokov 2009 – 2014. Je to podobný okruh, aký vystavujem v Galérii Silencium na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave (výstava s názvom Hrdinovia iba spia... potrvá ešte do 15. mája, pozn. red.), kde sa však objavilo viac starých obrázkov, ešte z obdobia socializmu. Najmä preto, aby bolo vidieť, ako maliar maľuje dlho. Mám veľmi rád, keď to nie je iba módna záležitosť, ale dlhodobá výpoveď. Výstava v Oravskej galérii Spev sveta je navyše akousi rozšírenou poctou nádhernému svetu, Slovensku, Európe, Afrike, Amerike, Austrálii. Vychádzam z krásy a sily prírody, do ktorej zasadzujem vždy človeka, či už je to meditujúci Indián, alebo černoško, obávajúci sa o svoju krajinu.
Váš tematický záber je veľmi široký, venujete sa veľmi rôznorodým motívom, ako sa odráža táto pestrosť vo výbere vystavených diel?
Výstavu tvorí okruh asi 25-tich rokov mojej tvorby. Sú tam série z antickej mytológie, ktoré som dlho maľoval, napr. Oslobodenie Prométea, Odpočívajúci Odyseus, Rekonštrukcia Odysea, Meranie trójskeho koňa, čo sú motívy, ktoré ľudstvu dávajú akúsi kondíciu hrdinstva aj v bežných alebo sivých časoch. Potom som prechádzal ďalej, ako milovník olympiády, ktorá je podľa mňa úžasný výdobytok ľudstva, som namaľoval sériu Pocta olympijským kruhom. Farebné kruhy plné bojovníkov sa krútia tak, ako ľudstvo, v stáročiach bojov, vojen, antidialógu a barbarstva až nakoniec dospelo a dalo si ako darček olympiádu. Ďalšie námety som v sebe objavil počas cesty po Austrálii, väčšinou som bol figuratívny maliar s určitým expresionizmom, ale aj meditáciou a filozofiou, ale tá krajina ma veľmi očarila. Austrália nie je iba krajinou púšte a hadov, ale aj prekrásnych národných parkov, zvierat, mora a nádherných farieb, takže ďalší cyklus bol poctou putovaním Austráliou. Nechýbajú ani moje pocty Pegasom, ktorých mám veľa a stále sa k nim vraciam. Mám jarného, letného, zimného a vždy má ten Pegas nejakú novú silu alebo energiu. Sú tam veci z môjho parížskeho pobytu, pocty mojim obľúbeným francúzskym maliarom, architektom a spisovateľom, ktoré reprezentujú napr. obrazy Pod Eiffelovým nebom, alebo Pegas pre Vincenta, kde som namaľoval zašifrovaného malinkého van Gogha.
Vo vašich dielach sa objavuje množstvo citácií, znakov a symbolov, ale aj humoru a inotajov, “hráte” sa s divákmi? Šifrujete alebo kódujete pre nich nejaké odkazy?
Áno, je to pravda, je to také dobrodružné a detektívne a mám to rád ako maliar, keď rozvíjam obraz s nejakým veľkým motívom a v rámci toho motívu sú malé dielčie motívy, akoby na odľahčenie. Do vážnych tém takto dostávam určitý humor, ktorý je korením života. Ťažké témy obveseľujem takýmito „švandami“, keď si hrdina pichne tŕň do nohy alebo malými zvieratkami. Často aj citujem, napíšem rôzne slová po slovensky, alebo po anglicky či francúzsky. Keď som maľoval obrázok Babylonská veža, tak aby to nebola len bohorúhačská stavba človeka do neba, tak som ju celú vyskladal z písmenok v latinke, či azbuke. Boli tam slová a heslá v rôznych jazykoch a mám veľmi rád, keď si intelektuálny divák nájde citáty, ktoré sú príjemné. Moderná maľba v sebe absorbuje aj lettrizmus, aj iné prvky maľby, ako napríklad preryhovanie, premaľovanie, lazúry a iné maliarske finesy, aby maľba získala určitú dynamiku a vrstevnosť.
Už ste zmienili, že pri maľbe používate aj náročné technologické postupy, prostredníctvom akých techník najlepšie vyjadríte svoj výtvarný názor?
Už sa mi rokmi vyčírilo, že v maľbe je to jednoznačne akryl. Samozrejme, mám rád aj akvarel, rôzne kresliace techniky, perovkové, tušové a kombinácie, otlačky, grafiku, ale v akryle sa mi najlepšie darí, pretože maľba zasychá rýchlejšie a dokáže absorbovať aj vrstvy aj ľahké, až akvarelové maliarske postupy. Na druhej strane umožňuje navrstviť veci a pritom maľba nie je ťažkopádna, má stále švih, „drive“, ľahkosť a ako naschvál aj rôzne kazy alebo chrasty, drobnosti, pekné a farebné rytmy, ktoré ju aj topograficky oživujú. Toto sa mi najviac osvedčilo v akryle, pretože rýchlejšie zasychá a môžem doňho zasahovať aj viackrát. Ja nerád maľujem na viackrát, ako niektorí kolegovia, ktorí naraz maľujú tri, štyri obrazy. Iste, aj to sa dá a každému vyhovuje niečo iné, ale ja radšej robím jeden obraz definitívne do konca. Akryl je krásny, brilantný, má krásne svetlo a je pekný aj tým, že keď sa raz uzavrie, buď na matno alebo na lesklo, už je definitívne uzavretý a archeológovia alebo kunsthistorici nemôžu pod ním hľadať niečo iné.
Ilustrovali ste vyše 100 knižných titulov, vrátane detskej klasiky a “povinného” čítania, ste dokonca vyštudovaný výtvarný pedagóg, o čo sa snažíte v komunikácii s detským divákom?
Môj otec založil v Pedagogickom nakladateľstve výtvarnú komisiu, ktorej cieľom bolo dostať na vyššiu grafickú a výtvarnú úroveň napríklad učebnice, ktoré boli v chudobných rodinách jedinou knihou, čo sa postupne podarilo. Knižka je špecifická vec, od malička som miloval knižky a detskú ilustráciu. Keď som sa k tomu dostal, chcel som do detskej literatúry a učebníc dostať niečo, čo mi tam chýbalo, keď som bol malý. Buď tam bol určitý smútok alebo iba čiernobiele ilustrácie a preto som chcel dať do ilustrovania učebníc takmer všetko, aby keď ju dieťa otvorí, našlo v nej humor, cowboyov, indiánov, rytierov, krajinu, prírodné scenérie, veľa zvieratiek a „švandy“, aby to bolo pestré. Dúfam, že sa mi to v literárnych čítankách a slovenčinách podarilo. Mojím snom bolo oživiť knižku, aby bola, ako Komenského škola, aj tá knižka hrou.
Z autorov, ktorých ste ilustrovali, na ktorú spoluprácu najviac spomínate?
Samozrejme, že niektoré spolupráce boli fantastické. Knižky sú veľmi rozmanité, napr. keď som ilustroval Emil a detektívi Ericha Kästnera, ktorý je úžasný huncút, vynikajúci spisovateľ s humorom, tam bol potrebný taký realistický prístup, ale s kresebným švihom a čerstvosťou. Išlo však o dielo z inej doby, čo výtvarník musí rešpektovať a naštudovať, ako vyzerali napr. budovy a autá. Alebo Gianni Rodari, fantastický humorný autor, kde bolo tiež treba dostať duch Talianska, jeho úžasnú architektúru a vtip. Mám krásnu spoluprácu aj s našimi spisovateľmi, ilustroval som Smrekovu Maľovanú abecedu, ktorú robilo viac výtvarníkov a každý po svojom, tak som aj ja prispel. Ďalšia krásna spolupráca bola so Štefanom Moravčíkom, kde sme vymysleli poctu Bratislave, Veselé potulky po Slovensku, Veselé potulky po svete. Aj s Petrom Glockom, Danielom Hevierom, Jozefom Pavlovičom alebo Martou Hlušíkovou som urobil veľa výborných vecí. Niektorí naši spisovatelia sú na roveň úžasným svetovým spisovateľom. Okrem klasických výborných autorov stále prichádzajú aj noví a verím, že budú prichádzať aj mladší, že ľudia nezabudnú písať príbehy, lebo príbehy sú život a budú prichádzať aj noví výtvarníci, ktorých to bude baviť.
Pripravujete aj výstavu s názvom Rodinné záležitosti, v bratislavskej galérii TOTO, kde budú súčasne s vašimi, vystavené aj diela vášho otca, Ľubomíra Kellenbergera. Ako sa Vám páči táto myšlienka?
Je to maličká, ale štýlová galéria. Urobili sme toho s otcom oveľa viac, vystavený bude iba malinký výsek, ale aj tak sa mi to strašne páči, je to výborný zámer. Samozrejme, veľa otcových vecí je už v Národnej galérii alebo preč, takže čerpáme iba z toho, čo som našiel doma a som šťastný, lebo som už na to aj zabudol, aj keď som to vzorne udržiaval. Je pravda, že keď som už začal vážnejšie tvoriť, tak sa mi zdalo, že mám v ruke a v sebe taký ťah štetcom podobný ako otec a veľmi ma to znervóznilo v tom mladom pubertálnom nestabilnom prostredí duše človeka. Hovoril som si, že tak by to asi nemalo byť, lebo každý výtvarník musí byť iný, svojský. Tak som sa toho zľakol, že som začal chodiť do domova dôchodcov, kde mi celé hodiny sedeli babičky a dedkovia a tak som sa prekresľoval úplne inde, aby sa ruka naučila inak myslieť a kresliť a verím, že sa mi to podarilo. Po roku som sa vrátil k štetcu a už som sa nebál, že keď ho použijem, bude rovnaký ako otcov. Vo svojej výpovedi som dospieval inak, aj keď si myslím, že môj otec je skoro neprekonateľný. Pretože keď človek dosiahne určitú bravúru nielen v kreslení, ale v myslení (ako trebárs Modiliani alebo Fulla), dokáže urobiť svoj jedinečný vzorec.
Ako podľa Vás naša spoločnosť vníma výtvarné umenie?
Niektorí výtvarníci zanechajú taký úžasný dar pre ľudstvo, napr. van Gogh, ktorý vytvoril fantastické dielo, napriek tomu, že bol odmietaný, žil a zomrel v biede. Nato sú osvietení ministri kultúry a ďalšie ustanovizne a rôzne štipendiá, lebo umenie je veľká vzácnosť. Výkon umelca alebo vedca je skoro nemerateľný, ak pomôže vniesť lúč svetla alebo dobro, tak sa to nedá zaplatiť. Peniaze sú dôležité a potrebné, ale vyššie hodnoty ako priateľstvo, súdržnosť, toleranciu, lásku a nádej v živote potrebujeme oveľa viac. V tom je výtvarné umenie veľká výzva, lebo je to úžasná disciplína, ale je obtiažne sa ňou uživiť. Systém dotácií a štipendií by mal byť premyslenejší a adresnejší. Malo by byť viac miest na vystavovanie a hľadať sa centralizujúci model, aby sa výtvarníci necítili na okraji spoločnosti, čo sa často stáva. Pretože nové technológie sú prospešné a potrebné, ale bez klasických vecí by to nešlo. Je to dlhá cesta spoločnosti, aby sa umenie nebralo iba ako bohéma alebo vzdor, ale akceptoval sa fakt, že umenie ťahá všetko možné, aj priemysel, spotrebu a prosperujúcu ekonomiku. Ak prichádzajú do umenia a kultúry financie, potom je spoločnosť spokojnejšia, ústretovejšia a lepšie sa v nej žije.
