Lena Kušnieriková (nar. 1991) je poslucháčkou 5. ročníka Ateliéru dokumentárnej tvroby u Jara Vojteka. Práve sa vrátila zo srbsko-chorvátskych hraníc, kde spolu s Janou Bučkou točí dokument o utečencoch. Má dobrodružného ducha a pri natáčaní sa nevyhýba ani extrémnym podmienkam a konfrontačným témam s politickým kontextom. Je autorkou najlepšieho filmu festivalu študentských filmov Áčko a tento úspech bol pre ňu nečakaným prekvapením. Momentálne pripravuje svoj magisterský film.

Váš film Ahoj láska získal cenu za najlepší dokument, najlepšiu réžiu a najlepší film festivalu vôbec, aká bola tento rok “konkurencia”?

Filmy, ktoré boli prihlásené na Áčku, robili moji spolužiaci, veľa si navzájom pomáhame a spolu sa o filmoch rozprávame, a preto tie filmy vlastne ani nevnímam ako konkurenciu. Vnímam to ako takú prehliadku. Niektoré sa mi páčia veľmi, iné menej, ale vnímam to ako prirodzený chod a nie ako súťaž.

S akými pocitmi ste film vystavili verejnej konfrontácii? Mali ste možnosť spätnej väzby s divákmi alebo členmi poroty?

Ani neviem prečo, ale pre mňa je to vždy troška stresujúce. A spätná väzba bola taká spontánna, keď sme sa náhodou stretli na chodbe v škole alebo tak. Takže bola a to som rada. Po tom, ako film vyhral, ozvali sa mi rôzni ľudia (učitelia, spolužiaci) a otvorilo to podnetný dialóg.

V čom je podľa vás najväčšie čaro študentských filmov?

Možno je to to, že na škole môže človek robiť veci nezáväzne. Stačí mu menší rozpočet, nevadí mu neistota…

Čím Vás oslovil príbeh mladej mamičky čakajúcej na priateľa vo výkone trestu?

Bola mi sympatická. Nemala to vôbec ľahké. Veľmi jej fandím. Preto som si ju vybrala, lebo jej držím palce. Pre mňa sú všetci protagonisti filmu pozitívni hrdinovia a sledovať ich hľadanie životnej cesty bolo pre mňa veľmi zaujímavé.

Autenticita v dokumentárnej tvorbe je veľká téma, na čo ste kládli najväčší dôraz?

Neviem to momentálne tak zhodnotiť, možno raz na to spätne prídem… Ale autenticita vo filme je pre mňa veľmi dôležitá, preto rada pozerám filmy, ktoré sú observačné a časozberné, ako napr. filmy Heleny Třeštíkovej alebo dokument Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko.

Aj Ahoj láska pracuje s observačnou metódou, ako vznikal scenár?

Scenár vznikal paralelne popri natáčaní. Tak, ako sa vyvíjal život, formoval sa scenár.

Aká bola práca s protagonistami vzhľadom na intimitu témy?

Práca bola v pohode, veľa sme sa rozprávali, veľa času sme spolu trávili aj bez kamery a ja som úplne rešpektovala ich osobný priestor.

Bolo náročné zastrešiť naraz námet, scenár, kameru a réžiu? Podaril by sa Vám taký prienik do súkromia aj so štábom?

Zastrešenie všetkých zložiek bolo také živelné a dosť neorganizované z mojej strany, takže som to ani nevnímala ako dajaký problém, tak sa to vyvinulo samo.

Či by sa mi podaril taký prienik do súkromia? Neviem, podľa mňa možno aj áno, ale ja som strašne veľa natáčala a nenašla som nikoho kto by mal toľko času. Veľa som sa o tom potom rozprávala so strihačkou Sašou Jonášovou.

V budúcnosti by som rada pre zmenu vyskúšala aj natáčanie so štábom, aby sa zvýšila kvalita jednotlivých zložiek a zároveň, aby sme vytvorili tím a človek v tom nebol sám.

Aké máte s filmom ďalšie plány? Budú ho môcť diváci ešte vidieť?

Keďže je to pre nás prvýkrát, tak to spolu s produkčnou vnímame skôr ako školu. Takže sa pomaly rozkukávame a premýšľame čo a ako ďalej.