Judita Csáderová (1948) je významná osobnosť slovenskej fotografie a jeden zo zakladateľov Mesiaca fotografie v Bratislave. Sedem rokov bola jedným z jeho dvoch hlavných organizátorov a stále je jeho súčasťou, každý rok sa festivalu zúčastňuje ako konzultant prehliadky portfólií.
25. ročník podujatia prináša výberovú retrospektívu z tvorby Judity Csáderovej od polovice 60-tych rokov po dnes. Výstava v priestoroch galérie Slovenskej výtvarnej únie Umelka potrvá do 22. novembra.
Práve prebieha medzinárodný festival Mesiac fotografie, stále sa podieľate aj na jeho organizácii?
Teší ma, že ľudia ma stále s Mesiacom fotografie spájajú, veď je to aj moje dieťa a stále, ak treba, pomôžem a spolupracujem. Organizátormi sú však prof. Václav Macek s malým tímom obetavo pracujúcich mladších a mladých ľudí.
Aké témy prináša dramaturgia tohto ročníka?
Použila by som slová V. Maceka z úvodu katalógu Mesiaca fotografie: „... dramaturgia podujatia stavia na opozícii domova a nomádstva. Program bol pripravovaný pred rokom, preto nejde o zámerný súvis s aktuálnou utečeneckou krízou ...“ možno ale o to viac nás táto téma môže osloviť. Ďalšou pohnútkou pri výbere výstav bolo pripomenutie, že prvý Mesiac fotografie v Bratislave, z dnes už dvadsiatich piatich, bol prehliadkou francúzskych fotografov. Myšlienku tohoto podujatia, ktoré sa teší u nás záujmu už 25 rokov, priniesol riaditeľ Európskeho domu fotografie v Paríži a rozšírila sa odvtedy do mnohých dôležitých miest. No a ako každý rok, prináša Mesiac fotografie ukážky tvorby slovenských fotografov rôznych vekových kategórií.
Na ktoré výstavy by ste upozornili?
Sama som ešte všetky výstavy nevidela, teším sa na Eduarda Kozicsa, je to vzácna príležitosť vidieť pokope niečo z prác významného fotografa pôsobiaceho v Bratislave v 19. storočí. Tak isto sa teším na Francúzov, Doisneaua, predstaviteľa povojnovej humanistickej fotografie v Danubiane, Bernarda Plossu a mladých a na Majstrov českej avantgardy. Z tých čo som zatiaľ videla ma oslovila súčasná pobaltská fotografia na hrade, téma Gregora Sailera a potešila ma Zuzanka Pusztaiová – vlaňajšia výherkyňa prehliadky portfólií - svojím humorom. Radila by som nevynechať Markétu Luskačovú a mne viacerí spomínali Alexa Levaca. Priznám sa, ja sa snažím vidieť všetko.
Medzi sprievodné podujatia festivalu patrí už spomínaná medzinárodná prehliadka portfólií, kde majú fotografi možnosť prezentovať svoju tvorbu pred odborníkmi z celého sveta. Minulý rok vyhrala slovenská autorka Zuzana Pustaiová, vypovedá to niečo o slovenskej fotografii v medzinárodnom kontexte?
Zuzana Pustaiová jednoducho najviac zaujala, dokázala uvidieť zaujímavé v prostom zo svojho okolia, pozrieť sa na to a ukázať nám to s jemným humorom, obdivujem ako zapojila do fotografovania svoje okolie. A je veľmi pracovitá.
Nielen naše Mesiace fotografie ukazujú, že slovenskí fotografi majú rovnocenné miesto s ktorýmikoľvek z iných, z fotografického hľadiska významných krajín.
V rámci tohto ročníka ste otvorili samostatnú retrospektívnu výstavu Vašich fotografií, zhodli ste sa s kurátorkou Monikou Mikušovou na jej koncepcii?
Koncepcia výstavy vznikala veľmi prirodzene, v dialógu, moja veľmi hmlistá a asi dosť odlišná predstava o inštalácii dostávala vďaka Monike svoju konečnú podobu. Je dôležité mať kurátora, ktorého názor si vážite. Nakoniec sme dospeli k jednoduchej, klasickej prezentácii, ako to dal materiál, nie je za tým cítiť „ťažkú prácu“ a tak to má byť.
© Judita Csáderová 1967, LITA
Ako ste vyberali diela, ktoré reprezentujú prierez piatimi dekádami Vašej tvorby?
Od začiatku som chcela vystaviť niektoré svoje veľmi staré práce, ktoré boli málo prezentované. Veľmi ma potešilo, že práve jedna z nich sa stala „tvárou“ tohtoročného Mesiaca fotografie. Až pri „druhom kole“ prezerania fotografií, ktoré prichádzali do úvahy, aby boli vystavené, som si sama uvedomila, že sa vraciam k viacerým témam z minulosti, než som si dovtedy uvedomovala. A zároveň s tou myšlienkou prišla aj Monika Mikušová.
Prečo sa výstava volá "Bez názvov"? Nechceli ste názvami vnucovať nejaké asociácie a významové odkazy?
Myslím, že v tomto celku a doplnené sprievodným textom kurátorky, ktorý tiež visí vo výstavnej sieni, sa môžeme spoľahnúť na vnímavosť návštevníkov. Niekedy môže byť názov fotografie veľmi dôležitý, ale tu by mohol byť násilný, nevýstižný, zbytočný. (Teoretikov, ktorí by mali starosti s popisom, môžem ukľudniť, že fotografie kvôli rozoznaniu majú „kuchynské“ popisné názvy).
Na vernisáži zaznelo, že Vaše diela sú v absolútnej zhode s Vašou osobnosťou, aké bolo vidieť fotografie nainštalované súčasne?
To by asi tak malo byť, nechávam to na posúdenie iným. Mám nejaké predstavy, čo by som ešte chcela urobiť. Že by som odhalila v sebe ešte nejaké „temné zákutia"?
Výstava je jedinou možnosťou vidieť veci vedľa seba, spolu, vo vzájomnom vzťahu. Hlavne tie veľké formáty. Je to taká inventúra. A charakter výstavného priestoru zase môže inšpirovať k vytvoreniu iných vzťahov medzi jednotlivými fotografiami. Mám rada takú hru, aj keď tu je akoby v úzadí. A v tomto prípade sa mi to zdá byť vhodné.
Aký vplyv má počítačová úprava na vývoj umeleckej fotografie?
Počítačová úprava je široký pojem. Od odstránenia kazov, potlačenia alebo odstránenia rušivých elementov, cez vytvorenie nových skutočností, až po prekrútenie pravdivej správy. Dôležitý je zámer autora. Pre výtvarné umenie sa ponúkajú úžasné možnosti. Otázka je, do akej miery to bude o fotografii. Montáže a koláže sa robili aj klasickou technológiou a súčasníci často obdivujú ich dokonalosť.