Napriek tomu, že sa slovenskej kultúre nedarí presadzovať v medzinárodnej konkurencii tak, ako by si zaslúžila, slovenské diela sa používajú aj v zahraničí. V rámci cyklu Prekročili hranice predstavujeme tvorivé počiny slovenských autorov, ktoré sa uchádzajú o priazeň zahraničného publika.
— Michaela Zakuťanská pred premiérou svojej hry, Vác, apríl 2015, zdroj: Archív M. Z.
MICHAELA ZAKUŤANSKÁ (1987) je predstaviteľka najmladšej generácie slovenských dramatikov. Ani nie tridsaťročná autorka napísala vyše 15 divadelných hier, vrátane adaptácií alebo hier pre deti a mládež. V roku 2013 založila spolu s režisérkou Júliou Rázusovou Prešovské národné divadlo, ktorého je dvornou dramatičkou.
Jej texty sa s úspechom inscenujú na slovenskej divadelnej scéne (DAD Prešov, MD Žilina, ŠD Košice, Bratislavské bábkové divadlo), ale aj v zahraničí, o čom nám porozprávala viac.
Tragikomédia Single radicals, ktorej uvedenie je spojené so vznikom Prešovského národného divadla, je o slovenskej malomestskej realite. O živote v Prešove a Prešovčanoch, o nevyvážených pomeroch medzi západom a východom Slovenska, chýbajúcich príležitostiach, odlive mladej generácie, ale najmä o fenoméne single ľudí.
"Téma singlov, je téma, ktorou posledné desaťročie žije celá západná Európa. Najprv sa chceme realizovať, až potom viazať a vo vzťahoch nerobiť kompromisy, ako robili naši rodičia. Dnes sa dvadsaťšesťročný človek správa ako kedysi osemnásťročný. Singlovia sa snažia nanovo definovať lásku pre potreby dvadsiateho prvého storočia. Ale myslím, že ten pocit, keď človek skončí školu a nevie, čo s načatým životom je prenosný aj skrz generácie. Takisto každá krajina má svoje periférie a centrá. Hru v zahraničí uvádzajú divadlá nachádzajúce sa práve na tých perifériách v malomestách podobných Prešovu, kde hľadanie životného partnera, či sebarealizácia môžu byť ťažkými úlohami." hovorí Michaela Zakuťanská na margo "prenosnosti" svojho textu do iných reálií.
— Single radicals, október 2013, zdroj: Prešovské národné divadlo
Hru Single radicals uviedlo maďarské divadlo mesta Vác (Váci Dunakanyar Színház) na festivale krajín V4 a pripravuje poľské divadlo Stefana Jaracza Olsztyn. Michaela Zakuťanská sa o týchto zahraničných spoluprácach vyjadrila takto: "Vo Váci text trochu zneužili pre potreby ich vznikajúceho divadla, ktoré potrebovalo do divadla pritiahnuť diváka a miesto témy singlov ho režisér interpretoval skôr ako diskopríbeh z Balatonu. (V PND sme hru uvádzali v štúdiu pre 90 ľudí, vo Váci mala sála kapacitu okolo 400 divákov). Aj keď nerozumiem maďarsky, myslím, že do textu sa dosť vstupovalo, aj prepisovalo a dopisovalo. Vystupovali tam aj postavy, ktoré v texte nie sú a živá kapela. Inscenácia bola pre mňa konvenčná. Názov preložili ako Odmocnina a na konci sa dal dokopy každý s každým. Vo Váci som nemala žiadne špeciálne požiadavky, išlo o moje prvé uvedenie v zahraničí, čudovala som sa, že sa niečo také vôbec prihodilo a pri vstupe do mesta nás vítajú bilboardy s mojím menom. Po tejto skúsenosti si však do budúcna rada skonzultujem text s jeho prekladateľom a dramaturgom. Pri poľskom uvedení som už úzko spolupracovala s prekladateľkou Zofiou Baldygou, ktorá už predtým prekladala do poľštiny iný môj text, takže som čítala aj finálnu verziu prekladu a som veľmi zvedavá ako bude poľská režisérka pracovať s komikou a tiež na štýl herectva."
— Single radicals, október 2013, zdroj: Prešovské národné divadlo
Ďalšia z hier Michaely Zakuťanskej, o ktorej zahraničnom uvedení sa rokuje, sa volá Wécélógy. Je o chúlostivých, až tabuizovaných príhodách z dámskych toaliet, ktoré sú však napriek rozpačitosti a "nízkosti" témy, tlmočené vtipne, vkusne, bez ostychu a pocitu trápnosti. Práve tento text vyšiel v ruskom preklade v antológii súčasnej slovenskej drámy v Rusku vydavateľstva New Literary Observer. O hru okamžite prejavilo záujem Deutsches Theater Kasachstan a rýchlosť, s akou reagovali prekvapila aj autorku samotnú. Na otázku, čím hra oslovila dramaturgiu odpovedala: "Divadlá vyhľadávajú texty určené pre čisto ženské obsadenie, keďže sa často stáva, že herečky pri uvádzaní klasiky nemajú čo poriadne hrať, tak im na konci sezóny dajú nejakú hru, kde ich využijú všetky. Ale okrem tohto pragmatického dôvodu, myslím, že text oslovuje tým ako decentne hovorí o tabuizovaných témach, o ktorých ľudia hovoria radi, no nemajú často príležitosť. Počuť o tom v divadle je oslobodzujúce a zasmiať sa, ešte viac."