Magdaléna Debnárová venovala LITA celý svoj profesijný život. Prichádzala ako bezstarostná zamestnankyňa literárneho oddelenia v roku 1971, odchádzala z pozície riaditeľky organizácie minulý rok. Do LITA nastúpila ako mladá absolventka síce v ideológiou podfarbených rokoch normalizácie, no posadili ju do kancelárie s jedným z najcharizmatickejších a najikonickejších zamestnancov organizácie, spisovateľom Kornelom Földvárim. „Chvalabohu,“ ako vraví. Prečítajte si ako sa „sedelo s Kornelom” aj aké boli 70-te roky v LITA.
Magdaléna Debnárová v LITA
Obdobie, v ktorom Magdaléna Debnárová začala pracovať v LITA, bolo v živote organizácie plné zmien. Tie priniesol tesne pred jej príchodom rok 1969. Novinkou bol aj samotný názov „LITA”. Pôvodne šlo o skratku z názvu Slovenská literárna agentúra, ktorý sa začal používať práve v tomto čase. Organizácia sa zároveň dostala do pôsobnosti Ministerstva kultúry (predtým bola družstvom a neskôr samostatne hospodáriacou socialistickou organizáciou), „ktoré ju potom v budúcnosti poverovalo nie vždy najpríjemnejšími úlohami“, ako napísal dlhoročný zamestnanec a neskôr člen Výboru LITA, Kornel Földvári.
LITA, Petržalka a vlčiaky
Začiatkom sedemdesiatych rokov nefungovala LITA ako organizácia pod jednou strechou, ale „bývala“ na viacerých adresách v rámci Bratislavy. Jedna časť oddelení, tzv. ideovo-umelecký úsek, kam nastúpila aj nová zamestnankyňa, existovala mimo centra diania – aj mimo centra mesta – ako detašované pracovisko v provizórnych barakoch v Petržalke, približne na mieste dnešnej Incheby. „Celý tento úsek, do ktorého patrilo aj literárne oddelenie, vtedy sídlil v Petržalke. Vedľa nás bol Divadelný ústav a pod nami zahraničné oddelenie Slovkoncertu. Ja som nastúpila v auguste a Kornel Földvári o pár mesiacov skôr. Po tom ako ho vyhodili z Divadla na korze,” spomína M. Debnárová.
“„Vedľa stál Výskumný ústav práce a podobné zašivárne pre nevhodných.””
Petržalská pobočka LITA na dnes už neexistujúcej Pekárskej ulici mala svojského „genia loci”. Vzdialenosť od vedenia organizácie, ktorého sídlo ostalo na ulici Československej armády, dávala jeho zamestnancom určitú voľnosť. Spoločnosť inštitúcií v jej najbližšom okolí podčiarkovala, že aj LITA v tom čase patrila medzi pracoviská, kde sa mohol zamestnať aj režimu nepohodlný autor. Napokon, nie je tajomstvom, že aj pre Kornela Földváriho či historika Milana Zemka bolo zamestnanie v LITA práve východiskom z núdze. Atmosféru Petržalskej pobočky LITA dopĺňa aj výrok kritika a publicistu Michala Nadubinského vo Földváriho biografii O sebe: „Ty, keby to obohnali ostnatým drôtom a pridali dvoch vlčiakov, tak vás majú pekne všetkých v koncentráku. Šiel som sem, v susednom baraku robí novinovedec Jozef Weiser, tu som stretol pani Karvašovú, divadelného kritika Stana Vrbku, samé „vadné” existencie!” „Vedľa stál Výskumný ústav práce a podobné zašivárne pre nevhodných. Takže to celkom vystihol”, dodáva Földvári.
Kornel Földvári v LITA
Na literárnom oddelení
Po vzniku československej federácie získala LITA taktiež výhradné oprávnenie na sprostredkovanie prevodu práv medzi Slovenskom a zahraničím a stala sa v tomto smere monopolom. Divadlá a vydavateľstvá, ktoré chceli uviesť alebo vydať na Slovensku diela zahraničných autorov a podobne „dostať“ diela domácich autorov do zahraničia, mali na to jedinú možnosť a to prostredníctvom LITA. Magdaléna Debnárová nastúpila v roku 1971 práve na takto fungujúce literárne oddelenie: „Vydavateľstvá si v tom čase nemohli samé vybaviť licencie na vydanie prekladov zahraničných diel, museli ísť cez nás. Hoci sa LITA oficiálne volala „literárna agentúra“, primárne sme licencovali a sledovali použitia diel. Zamestnanci literárneho oddelenia si vtedy delili agendu podľa jazykových oblastí. Napríklad ja som robila sovietsku, bulharskú a poľskú oblasť, Kornel nemeckú, rakúsku a švajčiarsku. Keďže vydavateľstvá nemohli prevádzať peniaze do a zo zahraničia, všetka administratíva aj financie museli ísť cez nás. Podobne to fungovalo aj s divadlami.”
“„V ktorejsi hre sa hlavná postava volala Válek a to označili ako možný útok na ministra kultúry. Neviete si predstaviť, v akej dobe sme žili.””
Ani divadlá si nemohli vyberať
LITA bola až do 90-tych rokov známa aj svojou edičnou činnosťou. Jej veľkú časť tvorili preklady zahraničných divadelných hier a výroba kópií diel domácich autorov v tzv. rozmnožovni. Takto rozmnožené texty sa následne distribuovali priamo do divadiel a časť z nich predávala LITA vo vlastnej predajni. Ani divadelné dramaturgické plány však nefungovali na slobodnom princípe. Ako spomína Magdaléna Debnárová: „V tom čase si ani divadlá nemohli vybrať, čo budú uvádzať. Celá ich produkcia musela ísť cez LITA. Rusi robili súpis povolených hier, nič iné sa nesmelo hrať. Redakcia LITA mala následne na starosti vypracovanie tzv. posudkov hier. Pri každej musel byť tzv. ideový a umelecký posudok.” Umelecké posudky sa zameriavali na analýzu diel a vypracovávali ich zazmluvnení externisti – divadelní vedci, umenovedci a odborníci z oblasti. Problematickejšie však boli tzv. ideové posudky. „Ideový posudok mal odpovedať na otázky – sú v hre momenty odporujúce socialistickému realizmu? Tie robili obyčajne „zaslúžilí straníci“ a podobní ľudia. Pochopiteľne sa tak vyskytli veci, ktoré vtedy neprešli. Napríklad v ktorejsi hre sa hlavná postava volala Válek a to označili ako možný útok na ministra kultúry. Neviete si predstaviť, v akej dobe sme žili,” spomína Magdaléna Debnárová.
Magdaléna Debnárová v LITA
Ako sa sedelo s Kornelom
Úradnícku realitu plnú striktných až nezmyselných pravidiel spestroval kolektív kolegov. Jeho súčasťou bol od prvých dní Magdalény Debnárovej ako zamestnankyne LITA aj spisovateľ Kornel Földvári či historik Milan Zemko. Ako hovorí, bolo šťastie, že ju posadili do kancelárie práve s Kornelom. „Úplne mladá som tak prišla do prostredia, ktoré bolo do istej miery benevolentné. Ku Kornelovi chodilo celé Korzo (umelci zo zrušeného Divadla na korze – pozn. red.), boli tam pečení varení jeho bývalí kolegovia, spisovatelia, redaktori, kritici.” Magdaléna Debnárová sa tak ocitla v spoločnosti, ktorá ju výrazne formovala. Kníh sa nedotýkala iba jej hlavná pracovná činnosť v LITA, o knihách, ktoré mladej kolegyni Földvári odporúčal a požičiaval (vrátane zakázanej literatúry), sa následne intenzívne debatovalo. Spomínaného „genia loci“ dotvárali tiež Földváriho siahodlhé rozhovory s Milanom Zemkom: „Aj títo dvaja ľudia tam dokázali vytvoriť určitý dojem ostrova slobody, kde si potom človek niektoré negatívne veci ani neuvedomil.“
“„Kornel aj Milan Zemko dokázali vytvoriť určitý dojem ostrova slobody, kde si potom človek niektoré negatívne veci ani neuvedomil.“ ”
Tak ako vo Földváriho knižných príhodách z LITA, ani v spomienkach Magdalény Debnárovej však netreba chodiť ďaleko ani za „psími kusmi“, ktorými sa kolegovia v kancelárii navzájom doberali. „Kornel nebol úradník. V zásade tú úradničinu nenávidel, aj preto som mu viackrát rozhasila písací stroj – zrušila okraje, zmenila farbu písma a on to nevedel dať dokopy. Inokedy sme mu do obrovskej tašky, ktorú vždy nosil, vložili kladivo. Kornel si to medzi tým množstvom vecí, ktoré so sebou vždy mal, vôbec nevšimol a našiel ho až doma. Nikdy sa však nedal a vrátil mi to inými kúskami. Keď som raz počas jeho obvyklej poobedňajšej siesty, kedy si zvykol zdriemnuť v kresle, vytiahla leteckú gumičku a strieľala som do neho háčiky z papiera a jeden z nich mu pristál na plešine, Kornel si okamžite zohnal gumičku a začali sme to po sebe strieľať na skóre. Na konci dňa boli samozrejme háčiky po celej kancelárii a vtedajšia upratovačka sa na nás bola sťažovať, že „tá mladá s tým bradatým jej to robia naschvál”.“
