Reagujeme na text Zuzany Adamovej a Martina Husovca o novele Autorského zákona, ktorý vyšiel v pondelok 6. 12. v Denníku N:
„Témou novely Autorského zákona, ktorá pred pár dňami prešla prvým čítaním v parlamente, sa v LITA zaoberáme už viac než rok. Pri jej prípravách sme ako zástupcovia takmer 4000 slovenských autorov a nositeľov práv v rôznych formách od začiatku procesu. Už niekoľko týždňov bijeme na poplach – medzi našimi členmi, autormi, verejne ale aj na ministerstve kultúry a medzi poslancami. Navrhovaná novela totiž nie je dobrá. V tom musíme so Zuzanou Adamovou a Martinom Husovcom súhlasiť. Je však nutné uviesť na pravú mieru niekoľko tvrdení, s ktorými autori článku operujú.
Je pravdou, že novela vychádza z európskej smernice, ktorá bola vo svojej ideovej podobe koncipovaná pomerne voľne okolo niekoľkých základných princípov – jedným z nich, z pohľadu LITA tým najpodstatnejším – je lepšia ochrana pre autorov a zaručenie ich nároku na férovú odmenu. Je tiež pravda, že každá členská krajina si mala jej všeobecné rámce upraviť pre svoje potreby podľa vlastných reálií. Na Slovensku sa do jej znenia, tak ako píšu autori článku, dostal, žiaľ, často len doslovne prevzatý európsky text použitý bez hlbšieho zamyslenia sa. Chýbal taktiež dostatočný priestor na dialóg. Ministerstvo kultúry síce novelu konzultovalo so všetkými stranami, ktoré by sa mali podieľať na tvorbe a kvalite legislatívy v autorskoprávnej oblasti, situácia si však vyžadovala viac času a hlbšie preniknutie do podstaty. Ku skutočne kvalitnému a konštruktívnemu dialógu nedošlo, a tak stále postrádame riešenie dlho ignorovanej tristnej situácie, v ktorej sa aktuálne nachádzajú slovenskí autori a autorky. Podľa prieskumu, ktorý sme v LITA realizovali v lete tohto roku, 90% slovenských autoriek a autorov hovorí, že nie sú adekvátne odmeňovaní za svoju prácu. Autorskej činnosti sa na plný úväzok venuje len tretina z nich. Až polovica z tých, ktorí majú popri tvorbe aj iný „job“, ako hlavný dôvod uvádza nízky príjem z autorskej činnosti, ktorý ich sám o sebe neuživí.
Autori textu ďalej pracujú s tvrdením, že autorské práva zákon zveruje v prvom rade autorom. Súhlasím. Každý autor by mal mať právo rozhodovať o používaní svojich diel a takisto byť za svoju prácu adekvátne finančne odmenený. Rovnako ako ktorékoľvek iné povolanie. No na pochopenie reality je potrebné opustiť na chvíľu teoretické prostredie a nazrieť do praxe. Po 20 rokoch práce priamo pre autorov musím konštatovať, že dennou rutinou fungovania LITA je riešenie prípadov a životných situácií tvorcov, ktorí o svoje práva v okamihu prišli, pretože ako súkromné osoby pod tlakom objednávateľov podpísali nevýhodné „vykupovacie“ zmluvy. Deje sa tak z rôznych dôvodov – niekedy autori iba nemajú dostatok znalostí, nemajú čas sa poradiť. V mnohých prípadoch je však motivácia nie tak nevinná – zmluvy podpisujú pod hrozbou ultimát „podpíš alebo nájdeme niekoho iného“. Jeden podpis v takýchto prípadoch stojí napríklad televíznych autorov množstvo peňazí, ktorými by perspektívne mohli zhodnocovať úspech svojich diel pri ich opakovaných vysielaniach – no tieto peniaze nikdy nedorazia, pretože používatelia nerešpektujú základné právo autorov adekvátne profitovať zo svojej práce, dokonca ani vtedy, ak to objednávateľa nestojí v podstate nič. Povedané inak, optikou používateľov: Biznis? Áno, ale len náš vlastný.
Preto pre licencovanie takýchto typov použití (tzv. hromadných) vznikli organizácie kolektívnej správy, akou je aj LITA, ktoré pri istých typoch použití veľkého množstva diel a veľkého počtu autorov – napríklad scenáristov, režisérov, úpravcov dialógov, dabingových prekladateľov, ale aj mnohých iných typov tvorcov – zabezpečia pre autorov výber a vyplatenie odmien za použitia, za ktoré by si ich títo autori nemohli dohodnúť a nechať vyplatiť sami. A na druhej strane odbremenia používateľov diel od povinnosti zháňať súhlas od každého jedného nositeľa práv pri každom samostatnom použití jeho diela. (Viete si v praxi predstaviť, že by sa káblový operátor musel pred každým vysielaním večerníčka pýtať jeho autorov, či smie použiť ich dielo?) Tento systém desaťročia dobre funguje v celej Európe, vrátane krajín, ktoré si dávame za príklady životaschopných a dobre fungujúcich kreatívnych trhov a výkladných skríň európskej kultúry, ako sú napríklad Fínsko, Nemecko či Francúzsko. U nás? Systém funguje skôr formálne. Práve krajiny, ako je Slovensko, kde je pozícia autorov voči používateľom extrémne oslabená, sa európska smernica snaží doviesť k tomu, aby sme začali pripisovať tvorbe adekvátnu hodnotu a zabezpečili jej dostatočnú ochranu. Prirovnávať takúto „kolektivizáciu“ k zjednocovaniu pôdy družstvami je hrubá manipulácia a hra s negatívnymi asociáciami na minulý režim. Majiteľ pôdy – jednotlivec má právo nakladať so svojím pozemkom, ako uzná za vhodné, a právnym rámcom aj praxou je chránený úplne inak ako je v dnešnej dobe chránený autor – jednotlivec. Ten sa stáva čoraz viac a viac „iba“ potravou do stroja produkujúceho obsah, po ktorom všetci túžime, no len matne si uvedomujeme jeho hodnotu.
Tento typ „kolektivizácie“, ako ju Zuzana Adamová a Martin Husovec nazývajú, však autorom textu zjavne zasahuje do ich vlastných záujmov. Zuzana Adamová zabudla vo svojom texte upozorniť, že okrem svojej akademickej práce je právnou zástupkyňou jednej z najsilnejších skupín používateľov diel na Slovensku, ktorí sú navyše už roky uviaznutí v sérii neúspešných súdnych sporov za neplatenie odmien pre autorov napríklad aj s LITA. Ide o Asociáciu hotelov a reštaurácií Slovenska.
Rada by som tiež upozornila, že napriek tvrdeniam z článku žiadny autor či autorka nie je viazaný/á zotrvávať v kolektívnej správe proti svojej vôli či za cenu nechcených kompromisov. Je to dávno prekonané klišé, že kolektívna správa oberá autorov o slobodu nakladať so svojimi dielami samostatne. Autori, ktorí chcú dostávať odmeny za hromadné použitia – napríklad za vysielanie svojich seriálov alebo filmov v TV – sa takto dostanú k peniazom, ktoré by inak nezískali. Rozhodnutia o iných použitiach diel, povedzme či ich kniha môže vyjsť v preklade na zahraničnom trhu, alebo či umožnia námet adaptovať na celovečerný film, môžu aj naďalej robiť slobodne a podľa vlastného uváženia. Pokiaľ si, samozrejme, aj tieto práva nenechali vykúpiť nevýhodnou zmluvou – od používateľa. Kto chce, na druhej strane, dať k dispozícii svoju tvorbu napríklad bezplatne, tiež má túto možnosť a slobodu.
Za spomenutie stojí aj zmienka o mechanizmoch na lepšie informovanie autorov o použitiach ich diel. Sú to práve a jedine organizácie kolektívnej správy, ktoré takéto mechanizmy majú a autorov o použitiach ich diel extenzívne a prácne informujú. Do znenia novely sme sa zo strany LITA pokúšali presadiť podobné mechanizmy aj na strane používateľov, čo vyžaduje už európska smernica, z ktorej novelizácia vychádza. Predovšetkým používatelia diel totiž vedia, s ktorými dielami ktorých autorov kedy pracujú. MK SR túto pripomienku do úvahy zobralo len čiastočne.
A na koniec, autori textu tvrdia, že novela zásadne obmedzuje práva autorov. Vnímame to aj my v LITA, no toto obmedzovanie vidíme predovšetkým v nedostatočnom posilňovaní práv autorov, v ich slabej ochrane a v nedôslednosti pri presadzovaní zabezpečenia férovej odmeny za tvorbu. Do druhého čítania preto plánujeme o novele zákona znova hovoriť so všetkými decision makerami – od členov vlády, po členov výborov NR SR a poslancov. A predovšetkým – budeme naďalej informovať vás, autorky a autorov, našich členov a zastupovaných tvorcov. Pre vás chceme vyjednať ten najlepší možný Autorský zákon.“
Jana Vozárová
Riaditeľka LITA