Napriek tomu, že sa slovenskej kultúre nedarí presadzovať v medzinárodnej konkurencii tak, ako by si zaslúžila, slovenské diela sa používajú aj v zahraničí. V rámci cyklu Prekročili hranice predstavujeme tvorivé počiny slovenských autorov, ktoré sa uchádzajú o priazeň zahraničného publika.

Miloš Karásek (1960) je vyštudovaný architekt, ktorý sa tiež zaoberá sochárstvom, maľbou a dizajnom. Je autorom viacerých monumentálnych architektonických diel, experimentálnych multimediálnych projektov, ako aj niekoľkých divadelných hier, ktoré sám režíroval.

V roku 2002 vznikla hra s názvom Perón, ktorá bola inscenovaná v Divadle Alexandra Duchnoviča Prešov a preložená do rusínskeho, nemeckého, anglického a tureckého jazyka. S úspechom ju uviedli v rámci Bienale Neue Stücke aus Europa v nemeckom Wiesbadene.

Perón vlakovej stanice sa v hre stáva miestom stretnutia a rozhovorov dvoch "godotovských" hrdinov Vincenta a Kornela s rôznymi postavami od anjela cez riaditeľa divadla až po dominu, či samovraha. V rámci existenciálnych dialógov a absurdných až groteskných situácií sa riešia základné filozofické otázky bytia.

O hru aktuálne prejavilo záujem viedenské Theater Brett, ktorého základnou myšlienkou je vzájomná komunikácia a tvorivá spolupráca so stredoeurópskymi susedmi, za čo v roku 2013 získalo Cenu Centrope za výnimočný počin v cezhraničnej spolupráci v regióne strednej Európy. V tejto súvislosti sme požiadali Miloša Karáska o krátky rozhovor:

Ako si dramaturgia divadla Brett všimla vašu hru?

Výber môjho textu divadlom Brett bola čistá náhoda, to isté som sa pýtal ja pána riaditeľa Ludvíka Kavina. Chceli v tejto sezóne spraviť súčasný text autora z bývalého Československa, zhromaždili všetko k čomu sa dostali a bolo preložené do nemčiny, pri nasledovnom čítaní padla voľba na mňa. Žiadne odporúčanie, žiadna reklama, žiadne referencie.

Čím ich podľa vás zaujala a ako sa vám darí, že vaše hry fungujú aj v širšom kontexte?

Údajne text zabodoval, pretože už pri prvom čítaní sa manželka a najbližšia spolupracovníčka pána Kavina nezvyčajne často a hlasno smiala.

Čo by mal slovenský autor robiť, aby sa mu podarilo presadiť aj za hranicami?

Kontakty sú mimoriadne dôležité, autor sa musí o svoje dielo starať do roztrhania, ako o dieťa.
....čo ja samozrejme nerobím, krkavčí otec... Keď je môj text hotový a uvediem ho, prestane ma zaujímať, začínam okamžite ďalšie projekty, ktoré ma pohltia. Pri písaní textu sa však snažím, aby bol samostatný, t.z. konzumovateľný aj v písanej forme bez mojich komentárov. Musí fungovať bez akejkoľvek podpory z mojej strany.
Ostatné je otázkou šťastia a náhody.