Pri príležitosti otvorenia trojvýstavy s názvom Lajos Szalay - Koloman Sokol - Pablo Picasso navštívil syn Kolomana Sokola George s manželkou Chrissi Slovensko.
LITA zastupuje autorské práva k dielu Kolomana Sokola a za dedičov sprostredkuje súhlas na použitie jeho diel. Manželia Sokolovci s ich príbuznou p. Máriou Lichvárovou si prišli osobne prevziať autorské výtlačky a podiskutovať o spoločných témach.
Záštitu nad výstavou Galérie mesta Bratislavy v Pálffyho paláci prevzali dvaja prezidenti, Slovenskej i Maďarskej republiky. Koncepcia spojiť dvoch výtvarníkov, ktorí sa osobne nepoznali a nikdy nestretli, sa zrodila v hlave spolukurátorky p. Lilly Szabó. Tá k osobnosti Kolomana Sokola, jeho dielu, ale aj životnému príbehu našla akýsi "ekvivalent" vo významnej postave maďarskej výtvarnej kultúry - Lajosovi Szalayovi. Obaja stredoeurópski umelci sú navyše prostredníctvom vystavených diel konfrontovaní s Pablom Picassom a tak zasadení do medzinárodného kontextu.
© Koloman Sokol (dedičia)/LITA, 1976, Hra na klarinet - Múza, komb. technika
© Koloman Sokol (dedičia)/LITA, 1933, Traja králi, drevoryt
Vďaka maďarským partnerom sa podarilo zapožičať celkom 13 diel Pabla Picassa, ktorý mal na Sokola aj Szalaya veľký vplyv. Napriek obdivu, ktorý k nemu prechovávali si zachovali každý svoj vlastný výtvarný prejav a nikdy neskĺzli k jeho napodobňovaniu.
Výber diel je zostavený podľa tematických okruhov a spracúvaných motívov a pozoruhodné je, že všetci traja umelci sa venovali určitým témam alebo čelili podobným umeleckým výzvam približne v rovnakom čase. Výstava je putovná a jej ďalšou zastávkou bude Budapešť.
Vďaka Georgeovi Sokolovi, ktorý ochotne odpovedal na naše otázky sme sa dozvedeli ako koncentrovane Koloman Sokol pracoval, často aj 24 hodín denne. Rodina ho počas práce nevyrušovala, ak si potreboval oddýchnuť, najčastejšie to bolo pri tenise, ktorý hrával až do svojich 97 rokov. Nikdy nemal samostatný ateliér, jeho pracovňou bol jedálenský stôl, ktorý sa odpratal iba keď čakali hostí. Kým Koloman Sokol žil, údajne sa nemohol žiaden z jeho obrazov považovať za dokončený alebo hotový, veľa prerábal a priamo do kresieb vpisoval rôzne odkazy, šifry, vysvetlivky alebo poznámky (takto si zaznamenal napr. správu o úmrtí Jána Smreka). Napriek tomu, že sa po roku 1948 na Slovensko už nikdy nevrátili, do konca života hovoril Sokol so synom po slovensky a s mnohými rodákmi udržiaval bohatú korešpondenciu, ktorej časti rodina dodnes postupne nachádza.
George spomína, aký bol jeho otec súcitný, čo sa prejavovalo v súcite k zvieratám, ale aj životu všeobecne. Vždy bojoval za spravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi. Nestál o prestíž ani žiadne ocenenia, ale veril v svoju prácu a jej hodnotu a veľmi dobre mu padlo, keď sa mu koncom života dostalo zaslúženého uznania a úcty a jeho dielo ocenili aj na Slovensku.