Aj keď si nemocnice väčšinou spájame s predstavou fádneho a často nepríjemného prostredia, nemusí tomu byť vždy tak. Dokázali to aj ilustrátori z ASIL, ktorí spojili sily, nápady a energiu, aby z čakárne na klinike detskej rádiológie v Bratislavskej DFNsP Kramáre vytvorili priestor plný farieb, zábavy, ale i poznania. Priestor, ktorý deťom pomôže rozptýliť ich pozornosť od úzkosti a stresu z vyšetrenia, a aj ich niečo naučí. O tom, ako vznikal tento umelecký projekt pre nemocnicu s názvom Galéria ľudského tela, nám bližšie porozprávali jeho autori Daniela Olejníková, Lucia Žatkuliaková, Ďuro Balogh a Peter Gála.
Ilustrátori vo vynovenej čakárni, foto: © ASIL
Keď sme sa v LITA pred viac ako rokom prvýkrát rozprávali s predsedom ASIL, Petrom Gálom, o našom úmysle podporiť projekt slovenských ilustrátorov, ktorý by mal sociálny rozmer, netušili sme, na aký unikát ho premenia. Peter Gála prišiel s nápadom ilustrácie pre vybraný objekt riešiť komplexne s využitím aj nových technických možností: „Od prvého momentu, keď LITA oslovila ASIL, som mal túžbu zrealizovať zadanie tak, aby bolo iné, nadštandardné, na aké nie sú ľudia bežne zvyknutí. Tradičný prístup, a žiaľ v mnohých finančných a realizačných podmienkach aj jediný možný, býva štetec a farby. Ilustrátor (v tom lepšom prípade) namaľuje, respektíve premaľuje nejaké obrázky priamo na maľovku. V našej situácii sme ale mali k dispozícii lepšiu výbavu! Množstvo talentovaných ilustrátorov, poznáme viacerých dizajnérov, architektov… a prirodzene aj vidina nájdenia väčších financií na realizáciu.“
Na projekte začala spolupracovať nadácia PONTIS, ktorá spravuje charitatívny projekt denníka Nový čas Srdce pre deti. Spoločne boli na realizáciu projektu vybraté práve priestory jednej z čakární kliniky rádiológie DFNsP Kramáre. Peter Gála, autor celého priestorového riešenia čakárne, vychádzal pri jej návrhu z ideálov jednotného umeleckého diela: „Počas secesie sa vo výtvarnom umení, dizajne, architektúre, hudbe udomácnil termín „gesamtkunstwerk“. Ide o dielo, ktoré je vnímané ako celok. Viacero budov v nám blízkej Viedni, napr. dom Secesie, je takýmto spôsobom navrhnutý a postavený. Architektúra je symbioticky spojená s interiérovým dizajnom, nábytkom, bytovými doplnkami, prvkami grafického dizajnu, hudby a výtvarného umenia. Pri realizácii čakárne na Kramároch som mal tento koncept stále na pamäti. Vytvoriť dielo v čo najväčšej možnej celistvosti. Od ilustrácií cez architektonickú koncepciu diorám, osvetlenie, výber farieb a materiálov až po edukatívnu zložku čakárne.“
foto: © ASIL
Daniela Olejníková, ktorá stála pri projekte od jeho začiatku a navrhovala aj hrubé skice kompozícií, hovorí o začiatkoch spolupráce ilustrátorov: „Prvé rozhovory o projekte zorganizoval Peter tuším, že už v marci 2017. Spočiatku sme sa veľmi voľne rozprávali v širšom kruhu asilákov a v tých rozhovoroch sa pomaličky kryštalizoval koncept či forma, akou to celé urobiť - pohľady z ponorky do vnútra ľudského tela a princíp priestorových diorám. Zámer bol vytvoriť niečo, čo si malí čakajúci pacienti budú vedieť dlho prezerať, a tomu dobre padol aj zvolený veľký formát.“ Vznikol tak nápad vytvoriť ilustrácie ako diorámy, ktoré navodzujú dojem skutočnosti. Na zadnej stene okrúhlych výrezov je umiestnené pozadie ilustrácie, pred ním plastické modely.
Ako tému ilustrácií si ilustrátori zvolili žalúdok a cievny systém. „V druhej fáze sme diskutovali o tom, do ktorej časti tela sa budeme priezormi pozerať. Hľadali sme oblasť v ktorej budeme môcť spodobiť rôzne zábavné a dynamické scénky s rozmanitými protagonistami. Rozhodnutie nakoniec padlo na žalúdok a cievny systém. To všetko sme riešili už v zúženom kruhu: traja ilustrátori a Peter, ktorý dohliadal nielen na nás a na kalendár, ale aj na všetky praktické a technické stránky projektu. Každý z nás má iný rukopis, preto bolo treba vymyslieť postup práce, aby každý pracoval čo najprirodzenejšie, no aby bol výsledok zjednotený a držal výtvarne pohromade“ približuje spoločný postup Daniela Olejníková.
Autori Galérie ľudského tela, zľava: Ďuro Balogh, Daniela Olejníková, Peter Gála a Lucia Žatkuliaková, foto: © ASIL
Pre ilustrátorov bola takáto skúsenosť nová a bola im výzvou, ale aj obohatením. „Bolo to zaujímavé a poučné a rád by som si to ešte zopakoval. Nešlo to bez plánovania a spoločných skajpov a stretnutí“ opisuje vzájomnú spoluprácu ďalší z ilustrátorov, Ďuro Balogh. „Robilo sa mi s nimi veľmi dobre a aj s Peťom, ktorý to celé, aj s pani Litou, vymyslel, vybehal, s nami vysedel, vytlačil, vyrezal a namontoval.“
Daniela Olejníková je síce na spoluprácu s grafickými dizajnérmi zvyknutá, no nespomína si, či vôbec niekedy spolupracovala s ďalšími ilustrátormi a rozhodne nie v takomto pomere: „Rozhovory boli dlhé, samotné ilustrovanie z môjho pohľadu celkom rýchle a veľmi intenzívne. Vzájomne sme si vznikajúce ilustrácie komentovali a korigovali. Zdá sa mi, že nie v každom momente procesu sme si boli všetci istí, či sme zvolili dobrý postup a ako to vlastne celé dopadne! O to viac sa teším, že sa to - myslím - podarilo podľa plánov a dúfam, že vynovená čakáreň bude decká tešiť, zabávať i trošku učiť.“ Pripadla jej aj úloha navrhnúť prvé hrubé skice kompozícií: „Po ich skorigovaní ostatnými som sa pustila do prípravy pozadí a farebnej škály. Pre urýchlenie procesu sme spolu často skypovali a dohadovali sa, kto by rád poňal červené krvinky, kto enzýmy, padajúcu potravu a podobne. Ďuro a Lucia postupne kreslili hordy postavičiek a v spoločnom dokumente ich ukladali na pozadia, ktoré som potom ešte mierne upravovala. A aby som sa neulievala iba na pozadiach, do krvnej scény som urobila hŕstku vitamínov a minerálov.“
Lucia Žatkuliaková „viedla“ ilustráciu cievneho systému. „Mala som na starosti stvárnenie makrofágov, ktorí v krvi ale aj iných oblastiach v tele slúžia ako "upratovači" či "požierači" odumretých a nepotrebných tkanív. Napadlo mi, že by mohlo byť vtipné zobraziť ich doslovne ako upratovačov a upratovačky, či v pľúcnych mechúrikoch ako hostí reštaurácie, kde im pneumocyty triedia a servírujú už nepotrebné zvyšky oxidu uhličitého.“ Žalúdok zas viac viedol Ďuro Balogh, ktorý kreslil v žalúdku potraviny pred spracovaním a po spracovaní, Pepsína a fontánu a v krvi červené krvinky: „Chceli sme, Daniela, Lucia, Peter a ja, aby bol zobrazený žalúdočný proces zábavný, ale trošku aj poučný - čo musí byť, keď ho nakreslíme podľa skutočného príbehu, ktorý sa odohráva deň čo deň v každom z nás. Museli sme si ho trošku zjednodušiť. Ak by sme ho chceli prerozprávať podľa skutočnosti, nestačila by nám ani celá chodba. A deti by museli v chodbovej čakárni trčať až do tmy. A to sme nechceli.“
foto: © Nový čas
Ďuro Balogh o ilustrácii žalúdka:
Na žalúdočnom obraze majú deti, ale aj dospelí, možnosť nazrieť do žalúdka veľmi zblízka. V hornej časti, celkom pod klenbou vhľadu, vidíme ústie pažeráka ktorým do žalúdka ako do bazéna po tobogane letia zjedené potraviny. Tu sme si my, ilustrátori, povedali, že nakreslíme jedlá nepožuté. Požuté jedlá by sa už len veľmi ťažko dali spoznať. Banán, rohlík, koláč, hranolka/ček, alebo mrkva už nevyzerajú veľmi zábavne keď sú požuté, ani keď im nakreslíte usmiatu tvár. Keď si to teraz znova predstavujem, som presvedčený o tom, že by sa požuté spoznať nedali vôbec. Tieto potraviny dopadajú do vĺn žalúdočných štiav ešte stále celé. Sú šťastné. Atmosféra pripomína kúpalisko. Kde-tu sa vyskytne trošku vyľakaný výraz, ale tak to býva aj na tobogane. Na ľavej strane sedí na hladine okovaná loď s menom PEPSÍN. Meno lode vymyslel sám kapitán, ktorého vidíme na palube pri kormidle. Pomenoval ju podľa seba. Kapitán Pepsín je enzým. To nie je Priezvisko, ale povolanie. Enzým Pepsín má za úlohu spracovávať potraviny, ktoré dopadnú zhora do žalúdka. Robí to tak, že zo svojej okovanej lode (okovaná musí byť preto, aby ju nerozožrala žalúdočná kyselina) vychádza cez otvory v spodnej časti lode do žalúdočnej kyseliny. Tam sa nalepí na relaxujúce potraviny, ktoré si tam vegetujú ako v akvaparku v perličkovom virpúle. Nalepí sa na ne (on, Pepsín sú tie guličky) spolu s trojuholníčkami, ktoré sú zase lipofáza. Tá ktorá do kyseliny prišla z tiež okovanej ponorky. Čím dlhšie sa potraviny oddávajú príjemnému ničnerobeniu v enzýmovom a lipofázovom obalení, zmenia sa na jednoduchšie spracovateľné látky. Je to niečo ako požutie žalúdkom. To čo bolo pred chvíľkou rezeň a vajíčko (bielkoviny) sú zrazu dva rovnaké obláčiky pripomínajúce pukance. Na druhej strane napríklad zo slaniny a hranolky (tuky) sú dva trojuholníčky. Tieto látky putujú spolu ďalej do ďalšieho tobogánu - črevného. Ale to už je iný príbeh.
Lucia Žatkuliaková o ilustrácii cievneho systému:
V cievach sú, samozrejme, najpodstatnejšími aktérmi červené a biele krvinky. Červené krvinky prúdia systémom, ich úlohou je doručiť kyslík na tie správne miesta. Biele krvinky zase fungujú v systéme ako takí policajti, ktorí bojujú proti neželaným hosťom v tele - vírusom, či baktériam. Preto v dioráme môžeme nájsť kopec týchto bielych pánkov s policajnými čiapkami ako spokojne dozerajú na správny chod v cievach, či - ako je vidno v najzadnejšom pláne - dávajú na frak zákerným vírusom chrípky. Občas sa im ale môže stať, že prehliadnu zlomyseľného stafilokoka, ktorý sa nenápadne snaží splynúť s davom v cieve. Bielym krvinkám v boji výdatne pomáhajú krvné doštičky, ktoré zalátavajú svojimi telami bunkové steny, ktoré predtým napadli vírusy alebo vytvárajú akési mostíky a prepojenia, tam, kde sú potrebné.
O odumreté tkanivá alebo padlých bojovníkov sa postarajú makrofágy, ktorí všetky zvyšky upracú tým, že ich pojedia.
Okrem toho cievnym systémom putujú aj rôzne fantastické vitamíny a minerály.
Samostatným dejiskom sú pľúcne mechúriky - alveoly, v ktorých sa pneumocyty triedia kyslík a oxid uhličitý. Opäť im v tom pomáhajú všadeprítomné makrofágy, ktoré pojedia všetko, čo treba.
foto: © ASIL
Deti môžu v čakárni tráviť čas aj vymaľovávaním „na mieru“ robených maľovaniek. Z nich sa dozvedia viac o fungovaní ľudského tela. Zistia, čo sa odohráva v žalúdku a cievach zobrazených v diorámach. Ďalším interaktívnym prvkom sú otáčavé kruhy v stene, kde môžu hľadať postavičky z ilustrácií aj s ich popisom. S komplexnosťou riešenia čakárne, s ktorým ilustrátori prišli, súvisí aj špeciálne navrhnuté osvetlenie tak, aby navodilo príjemnú atmosféru. Realizovať takýto projekt nebolo jednoduché najmä kvôli jeho unikátnosti: „Celistvosť realizácie si vyžiadala svoju daň v podobe nespočetného množstva telefonátov, mailov, osobných stretnutí ohľadne zháňania dodávateľov, cenových kalkulácií a riešení technických detailov. Tak to ale jednoducho býva, keď sa niečo robí prvýkrát. Nabudúce, ak by sa podobný projekt realizoval inde, by už prípravy šli ľahšie. Samotná výroba už potom bola bezproblémová. Ako dizajnér celej dispozície som mal všetko premyslené do najmenších detailov. Na placi, pri montáži, ma preto už nič nezaskočilo. Pre úspešné zhotovenie bola pritom kľúčová spolupráca s firmou môjho otca, s f. Galaxi. Presne som vedel, aké technológie môžem pri výrobe použiť, osobne som mohol byť pri tlači, výrobe nábytkových častí a podobne. Bolo by skvelé, keby sme všetky tieto skúsenosti mohli využiť pri nejakej ďalšej príležitosti.“ dodáva k projektu Peter Gála.
Elena Flašková, členka Výboru LITA a Peter Gála, predseda ASIL počas odovzdania projektu nemocnici 13. decembra 2017, foto: © Nový čas
Podľa Lucie Žatkuliakovej ide o skvelý nápad: „Som veľmi vďačná, že som mohla pracovať na niečom, čo môže byť pekné a zároveň užitočné a že to nie sú len 2D obrázky, ale majú pridanú hodnotu vďaka hre s priestorom a možnosťou deti trochu vzdelať a rozptýliť pred vyšetrením. Dúfam, že deti výsledná práca zaujme, poteší, odpúta od zdravotných problémov a trochu aj niečo naučí.“ Ďurovi Baloghovi sa výsledok páči a je veľmi spokojný: „Je to veľké a hlboké dielo. Meter osemdesiat priemer, hĺbka štyridsať centimetrov. A bodové osvetlenie. Najlepšie na ňom je to, že splní svoj účel tam, kde sa nachádza a je tam natrvalo, alebo aspoň dlhodobo. Pripadám si teraz trošku ako majster Pavol z Levoče. Aj keď som len Ďuro ze Stupavy.“
V LITA veríme, že Galéria ľudského tela vytvorená ilustrátormi osloví nielen malých pacientov ale aj verejnosť a podnieti vznik podobných projektov v ďalších slovenských nemocniciach či iných verejných priestoroch. Umenie má totiž silnú moc. Dokáže vytvoriť aj z nemocničnej čakárne inšpiratívne a pohodové miesto.
Chcete vedieť, ako reagovali na novú čakáreň deti a zamestnanci nemocnice? Vypočujte si reportáž, ktorú odvysielalo Rádio Regina:
Foto: © Michal Babinčák
DANIELA OLEJNÍKOVÁ, ilustrátorka
Vyštudovala grafiku a iné médiá na VŠVU v Bratislave. Venuje sa najmä digitálnej ilustrácii, no rada ju strieda inými technikami (linoryt, akvarel, akryl). Za knihy O basetovi, ktorý neznášal mľaskanie (Miro Čársky), Trinásť (Jana Bodnárová) a za študentské práce Slávik (Hans Christian Andersen) a Liek pre Vĺčika získala ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska, kniha V melónovom cukre (Richard Brautigan) vyhrala Cenu za grafickú úpravu. Je držiteľkou Plakety BIB 2013 za knihy V melónovom cukre a Trinásť. Zúčastnila sa viac ako dvoch desiatok výstav, okrem iného participovala na výstave BIB The Picture Book in Its Diversity v Japonsku. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej domácej knižnej ilustrácie. Ilustrovala dve knihy, ktoré si minulý rok odniesli ocenenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska: Útek Mareka Vadasa za vynikajúce ilustrácie a Neviditeľné mestá Itala Calvina za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu knihy.
Foto: © LITA/Miro Miklas
PETER GÁLA, grafický dizajnér
Vyštudoval na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU a v súčasnosti pracuje ako freelance grafický dizajnér. Vo svojej tvorbe sa najviac zameriava na dizajn kníh a publikácií. Jeho portfólio tvorí hlavne beletria, detské knihy a odborné publikácie. Venuje sa najmä knižnému dizajnu. Súčasne pôsobí ako predseda združenia ASIL – Asociácia ilustrátorov.
Foto: © Lucia Žatkuliaková
LUCIA ŽATKULIAKOVÁ, ilustrátorka
Absolvovala bakalárske štúdium v Ateliéri voľnej grafiky a magisterské v Ateliéri ilustrácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve a popri tom sa venuje aj vlastnej tvorbe. V roku 2016 získala cenu Národnej knižnice za študentskú prácu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska.
Foto: Ďuro Balogh
ĎURO BALOGH, ilustrátor a grafický dizajnér