Kritika vás označuje ako „osvedčeného fabulátora“ s „impozantnou fantáziou“, ako sa vám žije s takým bohatým vnútorným svetom?
Keď vás vaše okolie pokladá za nejakým spôsobom odlišného – čo, samozrejme, možno povedať o každom umelcovi - vy to tak nevnímate. Považujem za niečo bežné a normálne mať bohatú fantáziu, dokonca ma to chvíľami až obťažuje, lebo fantázia je síce výborná pre tvorbu, no prílišné fabulovanie v bežnom živote môže spôsobovať problémy. Bohatý vnútorný život je teda dvojsečná zbraň. Občas si ťažkám, že by som niečo z toho prílišného prežívania najradšej niekomu odovzdal, výmenou za pokojnejší život, no priatelia mi vravia, že to musím brať ako dar.
Píšem predovšetkým pre samotné písanie, pre silný pocit, ktorý pri tom zažívam a rozlišujem veci vhodné povedzme pre knihu a potom sú tu aj také, ktoré predstavujú skôr akúsi duševnú hygienu – a tie si nechávam pre seba. Nezažívam ten veľkolepý romantický zápal, že potrebujem „ľudstvu“ niečo odovzdať alebo zásadné povedať. Baví ma na tom skôr to prevteľovanie, možnosť žiť životy iných ľudí a únik z reality, ktorá mi často pripadá banálna, šedivá alebo útrpná.
Niekde ste literatúru označili ako svoje „najdrahšie“ hobby, je to stále tak, že literatúra vás neživí a režírujete aj preto, aby ste sa mohli venovať písaniu?
To tvrdenie je skôr bonmot, čiže - nezodpovedá až tak celkom skutočnosti. Réžia a písanie scenárov je moje povolanie, literatúra je niečo, čomu sa venujem veľmi voľne, v súkromí, pre potešenie, čiže by sa dala označiť za „hobby“. Ale živí ma, samozrejme, aj jedno aj druhé. Keď sme pri tom, napríklad aj LITA mi umožňuje žiť z literatúry, vďaka tantiémom. Teraz napríklad píšem divadelnú hru, podľa zmluvy tantiémy budú predstavovať 12% - prídem teda na predstavenie, spočítam si ľudí v hľadisku... (smiech). Nemyslím, že peniaze sú hlavným motívom toho, čo robím, no je príjemné ich mať.
Hypoteticky, čo by sa muselo stať, aby ste na literatúre zbohatli, napísali bestseller? Sú preklady do cudzích jazykov nevyhnutným predpokladom?
Musel by som žiť predovšetkým v inej krajine, v ktorej sú podmienky pre autorov umeleckej literatúry priaznivé. Napríklad pri knihe je autor až niekde úplne na konci. Úplne najviac zarobí distribúcia, potom prípadne tlačiareň, pretože tam sa vás nepýtajú koľko kníh sa predá, im je to jedno, oni ich musia len riadne vytlačiť. Vydavateľ investuje do toho peniaze, stará sa všemožne o výsledok a autorovi nakoniec nezostane veľa. Museli by sme mať väčší trh a zdravší systém.
Pokiaľ ide o preklady, to už je niečo iné – ale za každým preloženým titulom je množstvo tvrdej práce, nielen prekladateľskej, ale predovšetkým organizačnej, ako je napríklad obiehanie zahraničných vydavateľstiev, stretnutia, presviedčanie, že to má zmysel a čitateľov to bude zaujímať, prezentácia na veľtrhoch a festivaloch, a podobne.
Ak hovoríme o type literatúry, akú píšem ja, príklad zbohatnutia na zahraničnom preklade ani nepoznám. Istý ohlas v umeleckých kruhoch, prípadne rozličné ocenenia, to áno. To je dokonca bežné. Ale na zbohatnutie to veľmi nie je. Nerobím si ilúzie. Všetko ešte komplikuje nejednoznačná alebo úplne chýbajúca propagácia slovenskej kultúry v zahraničí – pretože jednak ju náš štát takmer nefinancuje, na rozdiel od toho, ako napríklad funguje Česko. Poľsko a Maďarsko, a navyše ju často majú na starosti ľudia, ktorým na tom nezáleží alebo tomu, čo robia, vôbec nerozumejú. Výsledkom je buď úplná neznalosť o Slovensku alebo propagácia kultúry cez valašky, krpce a šúpolienky, čo pokladám za absolútne scestné. Vďaka „práci“ väčšiny ľudí, ktorí majú slovenskú kultúru v zahraničí propagovať, sme len akousi nezaujímavou škvrnou kdesi v Európe. Česť tomu všetkému zachraňuje iba Literárne informačné centrum (LIC), ktoré ale nemôže suplovať všetko. Pokiaľ ide o film, skvelú prácu odvádza Slovenský filmový ústav.
Bránou do zahraničia je predovšetkým angličtina alebo nemčina. Teším sa, že teraz mi k Domu hluchého v angličtine pribudne čeština, poľština, bulharčina, arabčina a amharčina.
V prípade prekladu Domu hluchého do angličtiny ste mali podmienku, aby prekladateľ (Julia Sherwood - Kalinová) poznal slovenské reálie čo najlepšie. Čo sa týka prekladov do iných aj „zvláštnych“ jazykov, nemáte isté obavy o deformáciu diela, prípadne stratu autenticity?
Som veľmi náročný. V prípade anglického prekladu Domu hluchého mi veľmi vychádzalo v ústrety LIC a spolu sme hľadali najvhodnejšieho prekladateľa, splnením môjho sna bola Julia Sherwood, inak rodená Kalinová, ktorá je jednou nohou na Slovensku, žila tu veľmi dlho, ovláda reálie, na druhej strane je skúsená prekladateľka, žije v anglickom svete, vie, čo a ako tam funguje. Jej manžel Peter Sherwood, ktorý sa na preklade tiež podieľal, je navyše "native speaker", takže to bol "dream team".
Na Juliu a jej manžela v mojej knihe čakalo množstvo prekladateľských orieškov, počnúc slovnými hračkami a končiac rôznymi rýmovanými popevkami, ktoré zbožňujem – často museli vytvoriť úplne nový anglický ekvivalent. Vymenili sme si množstvo mailov a prekladanie trvalo, vďaka ich precíznosti, pomerne dlho, s výsledkom som mimoriadne spokojný. Juliin anglický preklad bude bránou pre ďalšie jazyky, ako je napríklad amharčina.
Čo sa týka prekladov do arabčiny, veľký posun nastal odkedy sa prekladu začal venovať Khalid Biltagi, rodený Egypťan, docent českého jazyka na Filologickej fakulte Ain Shams University v Káhire, aj Khalid bude vychádzať z anglického prekladu?
Mal by vychádzať zo slovenského prekladu, ale ten anglický mu môže pomôcť. To však už zrejme neskontrolujem. Tento prekladateľ je kvalitný a preto má moju dôveru. V prípade amharčiny sa nechám prekvapiť. Do poľštiny prekladá skúsená Ola Stawinska, mladé a dynamické vydavateľstvo Klimaty vymyslelo veľmi originálny krst a prezentáciu knihy, ktorá bude v septembri. V češtine preklad vyjde vo vydavateľstve Větrné mlýny a vybojoval som si, aby prekladal spisovateľ – v tomto prípade sa toho ujala Petra Hůlová.
Ako si vyberáte témy, siahate aj po takých, o ktorých viete, že vždy zarezonujú, že sú pre slovenského čitateľa tu a teraz dôležité?
Priznávam, že témy si nevyberám podľa toho, či zaujímajú čitateľa, musia zaujímať predovšetkým mňa samého. Ten čitateľ tam, samozrejme, vždy niekde je a keď kniha vyjde, teším sa, že ju ľudia čítajú a diskutujú o nej.
Pre mňa je veľmi dôležité, čo práve prežívam v danej chvíli, a čo je vo mne také silné, že to vytryskne a musím to dať na papier. Niekedy má téma podobu literárnej hry, z toho vzniknú často poviedky, inokedy ma zaujíma, napr. v satirickom románe Šepkár, absurdnosť sveta, ku ktorej prispievajú médiá, reklama a politika. Poháňala ma zúrivosť, bol som sarkastickým spôsobom nahnevaný na veci, ktoré sa dejú okolo, a potreboval som to vyjadriť.
Zaujímavým motorom na písanie je aj istá úzkosť – príkladom sú Blíženci a protinožci – témou je zvláštny nevyrovnaný ľúbostný vzťah, a je pravda, že v tom období som prežíval možno niečo rovnako silné, čo ma napĺňalo úzkosťou. Pri Dome hluchého všetko odštartoval záujem o rodinnú históriu, ktorú som chcel zbierať výlučne pre seba a vôbec som nemal zámer ju akokoľvek publikovať. Rozrastalo sa to a miešalo s príbehmi iných ľudí, a zrazu mi z toho vyšiel príbeh o zložitom slovenskom dvadsiatom storočí a o komplikovanom vzťahu otca a syna.
Bol Dom hluchého z hľadiska ohlasov trefa do čierneho? Chodia za vami čitatelia na besedách a pridávajú vlastné rodinné historky?
Často za mnou prichádzajú a chcú k príbehu prilepiť niečo svoje, občas mi to pripomína súťaž, kto povie absurdnejšiu a bizarnejšiu príhodu z rodiny. Záujem o túto knihu vyplýva určite aj z toho, že mnoho ľudí túži nájsť svoje korene. Odraz tej veľkej národnej histórie je v malých príbehoch bežných ľudí, ktorí museli prekonávať rozličné režimy a nepriazeň osudu. To je ten kľúč. No takéto silné pôsobenie na čitateľov som neočakával, zjavné to začalo byť až keď kniha vyšla.
Vaše knihy Dom hluchého a Atlas zabúdania, ako aj ďalšie boli veľmi náročné na prácu s materiálom, (v prvom prípade zber trval vyše 6 rokov), ako materiál evidujete, systematizujete?
Som systematický človek, predpokladám, že som to zdedil po mame a starom otcovi (postava vojenského pilota v Dome hluchého). Pri Dome hluchého mi napríklad zrejme pomohla aj moja dokumentaristická skúsenosť, pretože, keď sa nad tým zamyslíte – čo robíte v strižni? Musíte z niekoľkých hodín nesúrodého materiálu, ktorý nemá vnútorný poriadok, je naskladaný tak ako prišiel, nemá chronológiu, vytvoriť zmysluplný a únosný celok.
Tak aj v prípade tejto knihy som mal najprv vyše šesťsto strán všakovakých poznámok, ktoré potrebovali systém. Pri písaní prechádzam tromi fázami. Najprv bezhlavo zbieram kúsky rozhovorov, drobné príhody, vtipné poznámky, útržky reklám, novinových správ a všetko možné, čo súvisí s danou témou. Potom to usporiadam do príbehu a asociatívne „obaľujem mäsom“, nechávam sa inšpirovať a uniesť fantáziou. V tretej fáze beriem do ruky chirurgický skalpel a pracujem na presnej forme a detailoch.
Na vydanie Atlasu zabúdania ste vyzbierali slušnú čiastku prostredníctvom platformy startovac.cz, aká to bola skúsenosť?
Čo sa týka "crowdfundingu", na portáli startovac.cz sme boli slovenskí priekopníci a som rád, že sme inšpirovali aj ďalších našich autorov. Hovorím to v množnom čísle, pretože návrh prišiel od vydavateľa Vladimíra Michala a ja som si ho osvojil, ako istú slobodu, ale zároveň aj dobrodružstvo. Prispievateľov bolo treba odmeniť a preto vznikli napríklad limitované bibliofilské edície tejto knihy, či séria záložiek, ktoré majú napodobovať rozličné predmety, čo s obľubou zanechávame v knihách.
Rád to uvádzam ako príklad, keď niečo účelové posunie projekt umelecky ďalej. Potrebovali sme vyzbierať istú sumu, aby kniha mohla vyzerať naozaj dobre. Výsledok zbierania peňazí prekonal moje očakávania – a každému to odporúčam ako alternatívu k štátnemu grantovému systému. Mal som predstavu, že by mala pripomínať atlas, každý zo sto textov mal byť zalomený inak, čo so sebou prinášalo množstvo technických problémov. Nakoniec sme ich s editorom Viktorom Suchým a grafikom Palom Bálikom úspešne zvládli a teraz je na svete okrem klasickej verzie viazanej v plátne aj päťdesiat kusov limitovanej edície knihy v mramorovej väzbe a päťdesiat číslovaných kníh v čiernej koži so zlatou razbou. Záložky, vložené do knihy, môžu čitatelia zbierať, v každom bežnom vydaní sú tri z pätnástich. Keď to takto popisujem, je jasné, že popritom, že sme sa snažili povedať niečo o slovenskej histórii, je Atlas zabúdania aj akousi literárnou hrou.
Ako ste náročný na grafický dizajn a výtvarnú stránku knihy? Popri takýchto bibliofilských edíciách sa nebránite ani paperbacku...
To sa týka druhého vydania Domu hluchého. V zahraničí je väčšinou klasická verzia knihy v paperbacku, a keď sa jej darí, vyjde aj špeciálna edícia v tvrdej väzbe. Na Slovensku je to naopak a keďže sa Domu darilo, po niekoľkých dotlačiach vyšiel v druhom vydaní ako paperback. Navrhol som to vydavateľovi ako riešenie a obom sa nám zapáčilo. Je to plnohodnotná verzia knihy, hoci čitatelia na Slovensku majú občas pocit, že je to „menej“. Pre mňa ide o krok dopredu, k ďalšej zaujímavej podobe knihy.
Ale je pravda, že na knižnú úpravu som nesmierne náročný. Pokiaľ som však nestretol Pala Bálika, ktorý je jedným z najlepších a najskúsenejších knižných grafikov na Slovensku, bol som bezradný. Trochu nadnesene hovorievam, že práve on ma naučil, ako má naozaj vyzerať dobrá kniha. Rozumieme si aj ako priatelia a navzájom sa inšpirujeme. Už od prvej spolupráce, čo bol Dom hluchého, pri ktorom som mal predstavu, že obálka by mala imitovať našu slovenskú nevyspytateľnú a deravú pamäť cez odlupujúcu sa omietku, ktorá niekde odhalí, čo sa pod ňou skrýva, inde sa zas cez ňu nedostanete; cez Atlas zabúdania v troch originálnych podobách, na dôvažok s mýtickým zvieraťom „ryboslonom“, ktorý je zároveň živočíchom s dobrou aj zlou pamäťou; až po Emu a Smrtihlava, inšpirovanú snovým svetom a dobovou reklamou na Niveu. Všetky knihy robíme vo veľmi úzkej spolupráci, lebo mám väčšinou pomerne presnú predstavu, ktorú Palo posunie o niekoľko poschodí vyššie.
Jedna z pripravovaných kníh, ktorá by mala vyjsť najbližšie, sa bude volať Telá a budeme sa hrať so štýlom anatomického atlasu, tak sa na to veľmi tešíme. Až príliš často stretávam autorov, ktorí so zatajeným dychom čakajú keď kniha prichádza z tlačiarne a potom potláčajú sklamanie, lebo nezodpovedá ich predstavám. Ak však k tomu knižný grafik pristupuje ako k spoločnej vzrušujúcej tvorivej činnosti, môže to byť veľkým zážitkom.
V novembri vyšla vo vydavateľstve Artforum novela EMA A SMRTIHLAV, po získaní grantu Audiovizuálneho fondu je v štádiu literárnej prípravy na film, budete podobne ako pri Viditeľnom svete autorom námetu, scenára, réžie a hudby opäť sám?
Pri Viditeľnom svete som naozaj toto všetko robil sám, ale pravidlom to zrejme nezostane. Emu si – ak všetko vyjde – sám napíšem a zrežírujem, ale hudbu nechám na niekoho iného. V prípade Viditeľného sveta mi do istej miery pomohol záujem o minimalistickú hudbu, ktorú som sa odvážil pod prísnou supervíziou môjho kamaráta Oskara Rózsu, zložiť a nahrať.
Z vašej otázky by mohlo vyplývať, že sa vo všetkom spolieham iba na seba, no nie je to celkom tak. Film vždy zostane kolektívnym dielom, ku ktorému v prípade Emy a Smrtihlava priloží ruku jednak producentka Zuzana Mistríková, dramaturg Marek Epstein, kameraman Martin Štrba a určite aj strihač Maroš Šlapeta. Zakaždým mi niekto bude pozerať cez plece a hovoriť: „Takto asi nie!“
V čase vzniku tohto rozhovoru nás zasiahla smutná správa o úmtí Vášho blízkeho priateľa Kornela Földváriho, posledné roky ste spolu trávili veľa času, spracúvate jeho Pamäte, ako veľmi vás ovplyvnil a ako si naňho spomínate?
Bezprostredne po tom, ako nás Kornel opustil, mi volal otec a povedal, že Kornel bol vlastne mojím literárnym otcom. Celkom to zodpovedá realite, pretože pri písaní budem už asi navždy počuť jeho hlas a kdesi v hlave sa s ním budem radiť. Hlboko ovplyvnil moje názory na literatúru, na ľudí, aj na svet, v ktorom žijem. Rôzni ľudia ma oslovujú, aby som dokončil projekty, ktoré už on nestihol – a veľmi mi to lichotí.
Boli sme priatelia, čo sa ešte viac prehĺbilo na sklonku jeho života. Jeden náš spoločný kamarát povedal, že Kornel predo mnou už nemá žiadne tajomstvá. Možno to je definícia nášho silného vzťahu. Veľa času sme strávili na prechádzkach a v dlhých rozhovoroch. Pustil ma k svojej zbierke kníh, keď začala ohrozovať jeho životný priestor a podarilo sa mi dostať ju do obstojného stavu. Spoločne sme vytvorili aj jeho mimoriadne zaujímavú biografiu, no na ceste k definitívnej podobe knihy ma už nechal sám. Dúfam, že tam, kde momentálne Kornel je, bude s mojou prácou spokojný.